agenturatortura

V ostatnom čase sa akosi dosť často dostávam do situácie, že ak niekomu pomôžem, nedostane sa mi vďaky, ale skôr posmechu. Najmä ak ide o pomoc niekomu, kto to prehnal s alkoholom. Presvedčil som sa o tom aj včera.

Kráčal som si spokojne domov, keď som uprostred cesty v neprehľadnej zákrute uvidel kľačať chlapa. Poznám ho, býva v paneláku asi 500 m odo mňa. Bolo jasné, že mal „nakúpené“. Patrí totiž k stálym zákazníkom neďalekej vinotéky, kde nechá podstatnú časť svojho dôchodku. Majiteľ vinotéky ho po záverečnej vždy vyhodí na ulicu, aj vtedy, keď je jasné, že ho nohy nepočúvajú. Nuž, podľa môjho (a nielen podľa môjho) názoru prinajmenšom ako poctivému štamgastovi by mu mohol v takejto situácii urobiť aspoň takú službu, že ho zavezie domov. Ten zhruba kilometer by jemu a ani jeho autu neublížil. Dal sa počuť: „A čo ma po ňom? Má vedieť, kedy má dosť. A vždy nejako domov zájde.“

Nuž, nielen návštevník „pohostinského“ zariadenia má vedieť, kedy má dosť, ale mal by to vedieť aj krčmár, či v tomto prípade majiteľ vinotéky. Zatiaľ naozaj ten chlap vždy zašiel domov. Včera však nemusel. Ak by v tej chvíli spoza rohu domu vyletelo do zákruty auto, neviem, neviem, či by jeho vodič bol schopný ubrzdiť.

Pokúšal som sa chlapa zdvihnúť. Pri mojej mušej váhe a jeho asi 120 kilách živej hmotnosti a nefunkčných nohách som nemal šancu. „Preboha, pomôžte mi!“ božekal chlap. Našťastie išli okolo dvaja mladíci. Spoločnými silami sme toho úbožiaka doslova stiahli z cesty na chodník a posadili sme ho na múrik.

Tu mohla moja aktivita skončiť. Uvažoval som, že by som azda mohol zavolať taxík. Mám jedného známeho, ale otázne je, či by bol ochotný odviezť takto zmordovaného chlapa a či by ten našiel vo vrecku nejaké euro. Už som tak raz zaviezol trafeného kamaráta na druhý koniec mesta a stálo ma to tri eurá. Čo tak záchranku? Aj s tou mám zlé skúsenosti. Asi pred dvoma rokmi sa nám stalo, že sme našli opitého mladíka na chodníku v centre mesta. Poznal som  ho, je invalid, má problém s chôdzou, k tomu nejaké promile… Zavolal som záchranku. Milý ženský hlas začal vyšetrovať: kto som, čo som, kto je ten, komu volám záchranku, ako sa volá, kde býva, v akej poisťovni je poistený… Pri poslednej otázke som použil vulgárne slovo a sám som skončil „vyšetrovanie“. Do piatich minút prišla sanitka. Išiel som na druhý deň za chlapom do nemocnice. Síce mi poďakoval, ale tvrdil mi, že mu z vrecka kabáta zmizlo 20 €…

„Preboha, nenechajte ma tu!“ nariekal včera vínom zmordovaný chlap.

Nenechal som ho. Asi po štvrťhodine bol schopný postaviť sa na nohy a s mojou chabou pomocou (vzhľadom na jeho váhu) sme sa slimačím tempom s občasnými prestávkami hýbali frekventovanou ulicou. Našťastie sa to obišlo bez nejakej nehody v podobe pádu alebo stierania omietky. Napriek tomu na nás okoloidúci alebo cestujúci v autobusoch pozerali ako na hrdinov nemej grotesky. Chlapa som došikoval do jeho paneláku, postavil som ho do výťahu a čau. Ísť s ním až pred dvere bytu som si netrúfol. Pred rokmi som tak pomohol potrundženému kolegovi a to, čo mi povedala jeho žena, mi doteraz znie v ušiach.

Dnes ráno som stretol suseda. „Ale ste boli včera naj…!“ povedal mi namiesto pozdravu. Vysvetľovať mu, čo a ako bolo, nemá zmysel. On predsa vie svoje… Ako som napísal na úvod, takáto pomoc sa nevypláca, ale práve tomuto susedovi by som rád pomohol v podobnej situácii. Tiež je len obyčajný chlap, ktorý pohár vína alebo poldeci borovičky neodmietne. Myslím si, že by som ho celkom s radosťou postavil pred vchod do nášho paneláku a ráno by som povedal vetu, ktorú mi namiesto pozdravu uštedril dnes ráno on.

Tak ako? Pomôcť alebo nepomôcť opitému?

Ešte jeden príklad, na ktorý som si v tejto chvíli spomenul. Vari pred rokom ležala na chodníku blízko zvolenskej malej stanice stará žena. Nikto nemal záujem sa jej čo len dotknúť. Náhodou išiel okolo kamarát, ktorý chodieva ošetrovať starých ľudí do Rakúska. „Čo ťa po nej!“ vraví. „Vidíš, že je opitá!“ Ukázalo sa, že mal pravdu, ale pomohol mi ju postaviť na nohy. Mal som naponáhlo a tak som sa spokojne pobral preč, keď som počul za sebou hlas bývalého suseda, s ktorým sa nemáme práve v láske. Hrubo mi vynadal, že tej žene nepomôžem. Keď som sa otočil, videl som, že ona – chudera – spadla znova, a to priamo na koľajnice! Dostal som vynadané a vari pol stovky ľudí na peróne malo o zábavu postarané…