agenturatortura

Mesto Zvolen vydalo knižku Zvolen 1918 – 1989 v príbehoch a spomienkach obyvateľov.

Na tomto blogu sa málokedy vyjadrujem pozitívne o živote v mojom meste Zvolen, ale tentoraz musím urobiť výnimku. V týchto dňoch sa totiž dostáva do rúk čitateľov obsahovo i graficky sympatická knižka Zvolen 1918 – 1989 v príbehoch a spomienkach obyvateľov. Na 270 stranách približuje kolektív autorov pod vedením zostavovateľa Jozefa Poliaka dejiny Zvolena od vzniku Československej republiky až takmer do jej rozpadu. Sú to príbehy a spomienky podané väčšinou rýdzo laicky, ale určite úprimne, ale i také, ktoré majú vysokú beletristickú úroveň. Faktom je, že sú to všetko príbehy, ktoré v tom, kto prežil podstatnú časť života v meste Zvolen, vyvolajú spomienky na detstvo či mladé letá a doslova ho prinútia dať priechod citom – možno krásnym, možno i smutným, nenahraditeľným, až nostalgickým. Každý z nich má svoju hodnotu.

„Narodil som sa dvadsiateho októbra 1944,“ hovorí Marián, dnes už samozrejme v penzijnom veku. „Starká spomína, že môj príchod na svet nebol ľahký. Bolo povstanie a boje sa blížili k mestu. Pôrodná baba bývala v dome asi 200 metrov od nás, no môjmu strýkovi vraj trvalo vyše hodiny, kým ju k nám priviedol.“

To je začiatok jednej zo spomienok na zvolenské roky dávno minulé. Tentoraz si spomína dnes 69-ročný Marián Beňuš, ktorého najväčšou záľubou sa stala mágia, kúzelníctvo, a čarovať neprestal dodnes, pravda, má na to dôvod – musí čarovať s dôchodkom, aby on a jeho rodina prežili. V knižke je veľa príbehov a ešte viac je tých, ktoré sa do nej zatiaľ nevmestili, takže je pravdepodobné, že toto hodnotné dielo sa dočká aj druhého vydania.

Návrat do tragických vojnových čias

Veľmi emotívne a publicisticky kvalitné je rozprávanie Stely Mikulovej (1937). Mala sedem rokov, keď sa do jej života zapísalo Slovenské národné povstanie. Žiaľ, v negatívnom zmysle. Jej otec, bankový úradník, bol medzi 11 ľuďmi, ktorých na Hronskom moste medzi Rybármi a Hájnikmi na Sliači 17. septembra 1944 zastrelili chlapi, ktorí sa vydávali za partizánov. O päť dní na to síce trojica vrahov dostala zaslúžený trest smrti, život ich obetiam to však už nikto nikdy nevráti. Napriek tomu, že išlo o jednu zo smutných a tragických udalostí SNP, pani Stela, potlačiac v sebe smútok, ju podáva neskutočne citlivo.

Škandálplac

Medzi najaktívnejších autorov, ktorí sa podieľali na tvorbe spomienkovej knižky o Zvolene, sa radí 68-ročný Marián Kološta, spevák, kultúrny pracovník, dlhoročný šéf železničiarskeho domu kultúry. V tejto chvíli nechajme bokom jeho spomienky na hudobné tradície Zvolena a nahliadnime trošku do jeho spomienok na detské letá:

„Oproti kinu Živena bolo miesto vyhradené na celoročnú zábavu. Domáci ho nevolali inak ako „škandálplac“ a veru veselo tam bývalo do neskorej noci. Od jari do jesene sa tu striedali majitelia kolotočov, húpačiek (hojdačiek), strelníc a množstva iných rôznych púťových atrakcií. Boli to väčšinou zástupcovia „lehkého průmyslu“ z Čiech a Moravy, ktorých mali Zvolenčania zaškatuľkovaných do kategórie „šlajfiari“. Dobové kolotoče – od malých, detských, po veľké, retiazkové, húsenkové dráhy, ruské kolá, rôzne bludiská, strašidelné zámky a neskôr aj autodrómy, strelnice klasické aj mechanické s množstvom lákavých trofejí pre úspešných strelcov pozývali k pokladniam a ponúkali rôzne bonusy. No a chýbať samozrejme nesmela lákavá lepkavá pestrofarebná cukrová vata, veľká sladká točená tyčinka v dúhových farbách, pravý „krumpľový cukor“ či tvrdý krájaný turecký med a pojazdný zmrzlinár so svojou pomaľovanou trojkolkou…“

Možno si poviete, čo je na tom? Však takéto atrakcie ponúkajú aj dnešné jarmoky? Nie, priatelia, tie naše, na ktoré si my, trošku odrastenejší, spomíname, mali svoju atmosféru, s ktorou sa spájajú neskutočne živé deje. Možno nostalgické, ale asi to už inak nejde. Možno naši pravnuci budú rovnako spomínať na tie jarmoky dnešné.

„Naším ihriskom bola ulica,“ načrel do spomienok 79-ročný Ladislav Kmeť. „Ako menší sme sa hrávali na skrývačky, brkance (hlinené guľky sme posúvali prstom do vopred vyhĺbenej jamky), už ako väčší sme hrávali fodbal (futbal) s handrovou loptou.“ Opäť jedna zo spomienok na detské roky, ktoré – nech boli akokoľvek zložité – sme vnímali – a doteraz vnímame – ako krásnu etapu svojho života. V knihe však nechýbajú ani smutné spomienky. Nechajme rozprávať Ladislava Kmeťa: „Po obsadení Zvolena Nemcami a obnovení železničnej dopravy sa stalo, že na rampách vybuchol v osobnom vozni granát alebo mína, s ktorou sa nemecký vojak hral. Keď sme počuli na železničnej trati výbuch, hneď sme tam utekali. Už tam stáli ľudia a prizerali sa. Bolo vidieť zdemolovaný osobný železničný vozeň. Ranených odnášali do nemocnice. A už neviem, kto mi povedal: pozri sa hore, na strechu. Nemal som to urobiť. Na Figušovom dome som videl vyhodenú odtrhnutú ľudskú nohu, a akoby sa ešte hýbala. Tento pohľad ma potom strašil niekoľko nocí.“

Reťaz spomienok sa končí rokom 1989. Na vtedajší november si zaspomínal jeden z aktérov zvolenskej „nežnej revolúcie“ Boris Kršňák. Je toho naozaj veľa, na čo by sa dalo vo Zvolene – a nielen v tomto meste – spomínať. Kniha, ktorú vydalo Mesto Zvolen so zostavovateľom Jožom Poliakom a jeho občianskym združením KUL-TUR, je naozaj svetlým príkladom, ako priblížiť nedávnu históriu mesta tým najprirodzenejším, po predkoch zdedeným spôsobom – v jednoduchom rozprávaní, priam v povestiach, ktoré sa zapíšu hlboko do pamäti.