agenturatortura

Vlastivedná publicistika má svoje písané i nepísané pravidlá. Žiaľ, na Slovensku sa často ignorujú, autori či vydavatelia kašlú na čistotu jazyka, čo znižuje výchovné poslanie takýchto publikácií, ktoré aj v dnešnom svete a v dnešnej dobe majú svoje dôležité miesto.

Podľa súčasného kalendára sa písal 23. apríl 1254, keď uhorský kráľ Belo IV. dal svoju pečať na listinu, ktorá spresňovala hranice chotára mesta Zvolen. Aby som sa nehral na múdreho, dovolím si v tejto súvislosti odcitovať vety z monografie o obci Kováčová, ktorá vyšla pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky, teda pred 10 rokmi: „Pri rozšírení zvolenského územia sa v tej istej listine spomína prvýkrát dedina Kováčová. Údaj v tejto listine Bela IV. z 23. apríla 1254 „Terra hospitum de Koachou“ môžeme oprávnene považovať za prvú písomnú zmienku o Kováčovej.“

Monografia o Kováčovej sa mi dostala do rúk prvý raz. Akosi som doteraz nemal dôvod po nej siahnuť, až nové okrúhle výročie ma priviedlo k tomu, aby som ju vyhľadal vo zvolenskej knižnici. Nedá mi, aby som zase nebol nekritický. Na jednej strane je naozaj bohatá na vlastivedné informácie, záujemca v nej nájde azda všetko, čo potrebuje, alebo čo chce vedieť, na druhej strane nemohol som si nevšimnúť chybičky krásy, ktoré by sa takému renomovanému autorovi, akým je Ján Beňuška, azda nemali pritrafiť. To, že sa na zadnej strane obálky píše, že kniha vyšla „pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zbierky…“ možno prejsť s úsmevom. Stávajú sa aj horšie veci, veľmi dobre to poznám na vlastnej koži, že si všimnem vari každú čiarku v bežnom texte a unikne mi hrubá chyba v palcovom písme. Rovnako s pochopením môžem vnímať preklepy v latinských názvoch, ale ťažko sa mi v slovenskej – a navyše vlastivednej – publikácii číta napríklad táto veta: …sa tu tiež vyskytuje šťavel kyslý, mochna jarná, suchopýr útlolistý, kostival, iskerník pruský, šalvia lúčna, prvosienka obecná, hadinec obecný a iné.“

Azda je už najvyšší čas, aby sa nielen odbornej, ale i jazykovej podobe vlastivedných publikácií venovala väčšia pozornosť, a tí autori a vydavatelia, ktorí nerešpektujú základné zákony slovenského jazyka, by mali dostať zákonný dištanc. Ako som spomenul, v tomto prípade ide o skúseného autora, niekoľkonásobného šéfredaktora, ktorý má za sebou niekoľko publikácií, napriek tomu sa dopustil elementárnych chýb. Prečo? Z nevedomosti? To asi nie. Skôr z nepozornosti, možno v rýchlosti, len preto, aby sa kniha dostala včas na svet, však všetci ňou budú nadšení, okrem slávy príde za to odmena aj v podobe slušného honoráru, a nad takým detailom, ako je gramatická a štylistická stránka, sa je škoda vzrušovať, však bežný čitateľ si to ani nevšimne.

U nás sa zaužíval zvyk, že vlastivedné materiály, ktoré uzrú svetlo sveta pri takej a onakej príležitosti, si obce vydávajú „svojpomocne“, že sa nájde niekto v dedine, ktorý je stopercentne presvedčený o svojej pravde, ktorý je neohrozený vo svojich vedomostiach, že on alebo – povedzme – vnuk či vnučka má predsa maturitu, ba i vysokú školu – a teda ovláda slovenčinu, ba aj prácu s počítačom, ba dostal pod vianočný stromček aj nový foťák, takže výroba takej knižky je vlastne len detskou zábavkou. Potom sa naozaj nemožno čudovať, že sa k užívateľom dostanú vlastivedné braky. Hlavne, že obec ušetrí na odmene kvalitnému vydavateľovi, a možno ešte hlavnejšie, že sa takto ušetrené groše presunú do vrecka niekoho blízkeho, kto má v dedine meno, kto „si to viac zaslúži“.

Tým vôbec neuberám na vážnosti a zásluhách tým ľuďom, ktorí sa vo svojej obci alebo regióne venujú vlastivednému poznávaniu a vlastivednej propagácii, ktorí zodpovedne zaznamenávajú v obecnej kronike priam každodenné udalosti, ale v prípade, že ide o oficiálny materiál, ktorý sa dostáva do rúk širokému okruhu čitateľov, bolo by vhodnejšie spolupracovať s niekým, kto dokáže prinajmenšom vychytať tie vecné, gramatické alebo štylistické muchy.

Niektorí vydavatelia to riešia zaklínadlom: Publikácia neprešla jazykovou úpravou. Nuž, riešenie také typicky slovenské, alibistické. Pritom sa stáva aj to, že je takéto ospravedlnenie úplne zbytočné.

Text vlastivedných publikácií, ktoré si nekladú za cieľ byť vedeckým dielom, ale priniesť informácie čo najširšiemu okruhu obyvateľov, by mal byť predovšetkým zrozumiteľný, ľudskejší. Dovolím si v tejto súvislosti citovať jednu vetu z monografie o Očovej, ktorá vyšla pred 15 rokmi: …je zložený z epiklastických brekcií až konglomerátov, tufov, pyroklastických prúdov, redeponovaných pyroklastík s ojedinelými hrubými lávovými prúdmi prevažne amfibolických, amfibolicko-pyroxenických a pyroxenicko-amfibolických andezitov. Vo vrchnej časti je súvrstvie prekryté lávovými prúdmi vulkanických dómov, budovaných hlavne hyperstenicko-amfibolickými andezitmi s biotitom, ktoré sú väčšinou propylitizované.“ Porozumel si niečo, obyčajný smrteľník?

Žiaľ, s mnohými nedostatkami sa stretávame nielen v prípade malých príležitostných vlastivedných materiálov, ktoré si v skromných podmienkach pripravia malé dedinky pre potešenie svoje a svojich blízkych, čo dokážem tolerovať, ale aj v dielach, ktoré majú honosný vzhľad a na ktorých prípravu boli vynaložené nemalé prostriedky. Vtedy sa už ťažko môžem zmieriť s tým, že sa hemžia prehreškami voči slovenčine alebo vecnými chybami. To, že boli na ich výrobu vynaložené peniaze zo spoločnej kasy, len podčiarkuje oprávnenosť mojej kritiky. Ale kritika? Čo to je? To sa dnes predsa na Slovensku nenosí. Dnešní silní sú dostatočne „múdri“, aby nejakú kritiku nedopustili. A ak sa náhodou nejaký „psí“ hlas ozve, buď ho treba umlčať alebo ignorovať. Čo na tom, že je to jeden z elementárnych prejavov arogancie moci? Ako napríklad v prípade Zvolena:

http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2014/01/07/o-zvolene-este-raz/

Robiť nekvalitne a arogantne sa pritom oháňať argumentom typu, že „ja mám na to predsa školu“, je prinajmenšom úbohosť. Práve minulý týždeň som sa mal možnosť zasmiať cez slzy, keď chlapík s dvoma vysokými školami, ktorý by sa rád stal aspoň malým politikom, ma s vážnou tvárou presviedčal, že tento krát sa po slovensky píše tento x. A vlastne: prečo nie? Ak to schváli parlament… Už sa nečudujem, keď mi povedal, že sa mu život „otočil o 365 stupňov“.

Keďže som z vážneho prešiel do úsmevného tónu, dovolím si ešte nahliadnuť do dvojdielnej vlastivednej publikácie Pod Poľanou a v Honte, ktorú vydalo Mesto Zvolen pred 22 rokmi. Jej autormi sú uznávaný historik Pavol Kuka a rovnako uznávaný, dnes už nebohý Ján Mieroslav Pinka, slovenčinár, ktorý bol určitý čas dokonca oficiálne povereným okresným jazykovým inšpektorom. (Ak sa tá funkcia volala, či volá inak, tak sa ospravedlňujem, faktom jej, že jej dopad, aspoň vo Zvolene, bol – je – nulový). V dvoch knihách je zachytená história všetkých obcí vtedajšieho Zvolenského okresu, oživená povesťou. Čo sa týka vlastivedných informácií, na tie je naozaj toto dielo bohaté, hoci pričasto sa pritrafili preklepy, najmä v dátumoch. Žiaľ, v takomto reprezentačnom diele je aj priveľa gramatických chýb, čo nie je peknou vizitkou ako autorov, tak predovšetkým vydavateľa. Na ukážku len jeden citát z povesti o Zolnej: „…ostrie jednej kópie mu vniklo do tela…“

Na záver podčiarkujem: Vážim si každú vlastivednú prácu a dobre viem, že nikto nie je neomylný. Ak si to o sebe niekto myslí, tak nech sa neurazí, čo si zasa ja myslím o ňom. Chyby sa robia, ale aby sme na nich tvrdohlavo zotrvávali a nepriznali si ich, ba dokonca za chyby, teda za nepodarky, sme neváhali vziať „zaslúžené“ honoráre, to je už pre mňa prisilná káva.