agenturatortura

Prvý apríl – deň samopaše, bláznovstiev. Takým sa stal už dávno. Vraj už starí Rimania ho tak vnímali. Ktovie, či ho slávili len patricijovia, alebo na bláznovstvá mali dôvod aj obyčajní plebejci?

Ale nemusíme chodiť až tak hlboko a ďaleko do histórie. Aj na dnešnom našom malom a milom Slovensku si užijeme srandy dosť, ba niekedy i priveľa, a o tom, že si naši politici z nás, bežných občanov, robia bláznov 365 dní do roku, dobre vieme, o tom si už dokonca aj vrabce na strechách čvirikajú, a vôbec nie preto, že aj tie vrabčiaky majú dnes svoj sviatok – deň vtákov. Akoby sme však strácali chuť, silu, odvahu zdravo sa brániť mánii mocných, ich politickým hrám, pri ktorých vnímajú občanov len ako štatistov. Posledné volebné príklady však naznačujú, že je najvyšší čas, aby si politici uvedomili, že nie sú tu len pre seba a pre svojich „sponzorov“, ale pre všetkých občanov Slovenska. Voľby do banskobystrickej VUC-ky i voľby prezidentské naznačili nový trend, potvrdili túžbu Slovákov po zmene. Či tieto zmeny budú mať pozitívne smerovanie, alebo sa časom stretnú s kritikou verejnosti – to všetko ukáže čas. Osobne mám pocit, že sa ešte nasmejeme…

Ale o inom som chcel…

Nikolaj Vasilievič Gogoľ

„Smiech je veľká vec. Ničoho sa ľudia neboja tak veľmi ako smiechu.“ To nie je z mojej hlavy, ale citujem ruského spisovateľa Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Nie náhodou.

Nikolaj Vasilievič Gogoľ sa totiž narodil 1. apríla 1809 a hoci je vnímaný ako reprezentant ruskej literatúry, ako zakladateľ ruského kritického realizmu, jeho rodiskom sú  Soročincy na Ukrajine. Jeho nedlhý život bol zložitý, niekedy až prvoaprílový, humor a smiech v ňom hral dôležitú úlohu. „Preboha, ľudia, radujte sa, smejte sa! Je to jediný a najspoľahlivejší liek na všetky choroby,“ radil, ba vyzýval.

Ako 19-ročný si to Gogoľ namieril do metropoly ruského cárstva, do Petrohradu, kde sa stretol s významnými osobnosťami ruskej literatúry, vrátane Alexandra Sergejeviča Puškina. „Mladosť je preto šťastná, že má budúcnosť,“ tvrdil Gogoľ. Svoju budúcnosť videl v literárnom umení. V Petrohrade vydal epickú báseň, no očakávaný úspech sa nedostavil. Skôr opak bol pravdou. Mladíka to naštvalo do tej miery, že skúpil celé vydanie a spálil. „Svini vlezie šťastie samo do rypáka,“ napísal raz. Zrejme medzi tých „šťastných“ nepatril.

Hry, ktoré podráždili malomeštiakov

Gogoľ však zase nebol nejaký chudáčik, keďže pochádzal z pomerne dobre situovanej šľachtickej rodiny, a takéto gesto – spáliť svoje dielo – si zrejme mohol dovoliť. Už jeho otec sa snažil veršovať a písal divadelné hry, ktoré nacvičoval s miestnymi ochotníkmi. K divadlu pritiahol aj malého Koľu, ktorý v dospelosti nadviazal na otcovo snaženie. Bol to údajne sám Puškin, ktorý mladému spisovateľovi ponúkol námet na divadelnú hru Revízor. To už mal Gogoľ za sebou prvé úspechy, ktoré mu priniesla zbierka poviedok Večery na dedine neďaleko Dikaňky. Revízor, ako i ďalšia Gogoľova hra zasadená do malomeštiackeho prostredia Ženba, priniesli autorovi pochvalu kritikov i potlesk divákov, ale zároveň pošteklili nervy tých, ktorí sa spoznali v negatívnych postavách Gogoľových hier. A keďže títo dotknutí ľudkovia mali v rukách moc, spisovateľovi zahorela zem pod nohami. Stal sa nepriateľom ruského cárstva. Ak nechcel zvyšok života stráviť v sibírskych lesoch a mrazoch, musel dať zbohom nielen Petrohradu, ale Rusku vôbec.

„Na zrkadlo sa hnevá ten, kto má krivú hubu,“ vravieval Gogoľ. A pre toho, koho dokáže nejaká zlomyseľnosť rozladiť a nahnevať, mal dobrú radu, dobrý liek: „Vezmi do ruky sekeru a pílu, to ti pomôže viac ako všetky kúpele a prechádzky pred spaním.“

Mŕtve duše

Rada je to síce určite dobrá, ale ani samotnému Gogoľovi sa nie vždy darilo, aby sa ňou riadil.

Usadil sa v Ríme, kde pracoval na svojom najvýznamnejšom diele, na románe Mŕtve duše. Vyšiel v roku 1842, no autor s ním nebol spokojný. Bolo to už v čase, keď Gogoľa opúšťal zmysel pre humor, upadal do hlbokých depresií, z ktorých sa nevymanil ani po návrate do Moskvy v roku 1848. Pracoval na pokračovaní tohto románu, no 24. februára 1852 šmaril rukopis do ohňa.

To už ubiehali posledné dni spisovateľovho života. Zavrel sa vo svojom dome, nechcel nikoho vidieť, s nikým sa nechcel baviť, nechcel nič jesť… V tomto katastrofálnom duševnom rozpoložení si ho našla smrť 4. marca 1852, teda necelý mesiac pred 43. narodeninami.

Napriek krátkemu životu zanechal spisovateľ Nikolaj Vasilievič Gogoľ literárne dielo, ktoré patrí do klenotnice nielen ruskej, ale celosvetovej spisby.

V mojej krátkej spomienke na ruského spisovateľa Nikolaja V. Gogoľa som si dovolil uverejniť niekoľko jeho citátov. Na záver ešte jeden, ktorý takisto vychádza z hlbokého poznania života: „Od toho, kto nás sklamal do hĺbky srdca, sú aj najvzácnejšie dary na uzmierenie obyčajným haraburdím.“

Ďalší prvoapríloví…

1. apríl nemal vo svojom rodnom liste iba ruský spisovateľ Gogoľ. Prvoaprílovým dieťaťom bol napríklad slovenský hudobný skladateľ Gejza Dusík, ktorý sa narodil 1. apríla 1907 v Zavare. Okrem operiet, z ktorých je najznámejší Hrnčiarsky bál, je aj autorom okolo 250 pesničiek, z ktorých mnohé sa stali hitmi: Rodný môj kraj, Tak nekonečne krásna, Dve oči neverné…

V prvý aprílový deň roku 1929 sa narodil v Brne spisovateľ Milan Kundera. V roku 1975 sa vysťahoval do Francúzska a aj svoje diela píše po francúzsky. Po februári 1948 sa ako 19-ročný študent snažil spojiť svoj život s komunistickou stranou, po dvoch rokoch mu však za protistranícku aktivitu preukaz vzali, aby mu ho v roku 1956 vrátili. Mohol sa zaradiť medzi prominentných komunistických spisovateľov, no on sa snažil vymaniť z ideologického chomúta. Po krachu pokusu o zmeny v strane a spoločnosti koncom 60. rokov definitívne opustil rady komunistov a napokon i vlasť, do ktorej sa nemal chuť vrátiť ani po novembrovej zmene. Dôvodom môže byť, že v niektorých novinách sa objavili správy o jeho údajnom udavačstve v 50. rokoch, čo Kundera poprel.

Romány Milana Kunderu vyšli a vychádzajú v mnohých jazykoch. Patria k nim Žart, Valčík na rozlúčku, Život je inde, či Kniha smiechu a zabudnutia, po ktorého vydaní v roku 1978 mu odobrali československé štátne občianstvo.

Dnes, 1. apríla, oslavuje 55. narodeniny rumunský futbalový brankár Helmuth Duckadam. Ten si prvoaprílový žartík odložil na 7. mája 1986. Vtedy sa slávna FC Barcelona stretla vo finále Pohára európskych majstrov s prekvapením ročníka Steauou Bukurešť. Hralo sa na španielskej pôde, v Seville, a aj po dvojhodinovom boji svietila na tabuli bezgólová remíza. O klubovom majstrovi Európy musela rozhodnúť jedenástková lotéria. Vtedy prišla historická chvíľa Helmutha Duckadama. Chytil všetky štyri pokusy barcelonských ostrostrelcov. A keďže jeho spoluhráči Lakatoš a Bálint boli úspešní, trofej prekvapujúco putovala do Bukurešti. Rumunský tím sa stal prvým jej držiteľom z vtedajších východoeurópskych socialistických krajín.

Duckadamovi však už potom šťastena nepriala. Ešte v tom istom roku vážne zranenie ruky zastavilo jeho nádejnú brankársku kariéru.

Nemiestne „žartíky“

Prvoaprílové žartovanie by malo byť kamarátske, malo by byť dôvodom na úsmev, či rovno na srdečný smiech nielen pre toho, kto si z iného vystrelí, ale aj pre „poškodeného“. Zlý úmysel, zákernosť, či vyslovene hlúposť, tzv. kanadské žartíky, by ani prvého apríla nemali mať svoje miesto. K takým vysloveným hlúpostiam možno zaradiť napríklad čin muža, ktorý pred piatimi rokmi v Tepličke nad Váhom polial horľavinou a zapálil mumifikované telo Žofie Bosniakovej.

Takže všetkým prajem veľa úsmevov a čo najmenej zákerností, a to nielen v tento bláznivý deň, ale počas celého roka.