agenturatortura

Včera sme si pripomenuli 80. výročie narodenia jednej z najvýznamnejších postáv 20. storočia.

Minulé storočie malo viacero osobností, ktoré sa pozitívne či negatívne zapísali do histórie ľudstva. Mohli by sme ich menovať desiatky, ba stovky, no podľa môjho názoru k top osobnostiam 20. storočia určite patrí Jurij Alexejevič Gagarin, ktorý by bol včera oslávil 80. narodeniny.

Túžba po lietaní

Jurij Alexejevič Gagarin sa narodil 9. marca 1934 v dedine Klušino v Smolenskej oblasti v kolchozníckej rodine: otec bol stolárom a tesárom a matka dojičkou. Jurij mal troch súrodencov: staršieho brata Valentina a sestru Zoju a mladšieho brata Borisa. V septembri 1941 sa ich dedina stala súčasťou okupovaného územia, do ich domu sa nasťahovali nemeckí vojaci a Gagarinovci si museli vykopať provizórnu zemľanku.

Z vojnových rokov pochádza aj prvé stretnutie malého Jurija s lietadlami. Videl ich prelietavať nad dedinou, ale stalo sa, že raz pri Klušine pristál poškodený Jak-1, čo bol pre deti obrovský zážitok. Vtedy si sedemročný Jurij prvýkrát sadol do pilotnej kabíny.

Vojna rozdelila rodinu, no nikto z nej nezahynul a po skončení krviprelievania sa zišla v mestečku Gžatsk (dnes Gagarin). Jurijov život sa mal spojiť s poľnohospodárstvom – mal sa stať zlievačom v podniku na výrobu poľnohospodárskych strojov. Po skončení učilišťa v Ljubercy pri Moskve však nadaného chlapca poslali na ďalšie štúdium do Saratova. V jeho životopise z tých čias sa uvádza, že napriek malej výške (165 cm) vynikol ako basketbalista, ale aj ako trubkár v školskej kapele. Vo fyzikálnom krúžku dostal za úlohu pripraviť prednášku o Konstantinovi Ciolkovskom a o kozmických letoch, čo bolo ďalším výrazným krokom na jeho ceste životom.

V roku 1952 počas štúdií v Saratove sa Jurij A. Gagarin prihlásil do pilotného kurzu, no neúspešne. Rovnako pochodil aj s prihláškou na školu civilného letectva. Nevzdal sa a na tretí pokus, v roku 1954, sa stal členom saratovského aeroklubu a nasledujúcu jar sa vzniesol v Jaku-18 k oblakom. Na jeseň ho prijali na vojenskú leteckú školu v Orenburgu, ktorú ukončil v roku 1957 s vyznamenaním. Sám si vybral službu v neľahkom prostredí severného Ruska, pri Murmansku, kde lietal na MiG-och. Do nového domova za polárnym kruhom si priviedol aj manželku Valentinu Ivanovnu Gorjačevovu, ktorá bola zdravotníčkou a s ktorou mal dve dcéry: Jelenu a Galju.

Deň D – 12. apríl 1961

Občas sa stretneme s tvrdením, že Gagarinova cesta k sláve bola „hodinou“ záležitosťou, presnejšie hodinu a 48 minút, keďže toľko trval jeho let vesmírom. V skutočnosti to bola cesta omnoho dlhšia a hoci ne nej nemožno nevidieť štipku romantiky a dobrodružstva, bola to púť ťažká a náročná.

Na jeseň 1959 sa v Sovietskom zväze uskutočnil nábor do tímu kozmonautov. Prihlásilo sa okolo 2 200 adeptov. Medzi tými, ktorí uspeli, bol aj Jurij A. Gagarin. Takmer rok trval náročný výcvik, po ktorom šéf kozmického programu Sergej Koroljov mal povedať meno toho, kto naplní veľkú túžbu ľudstva. Rozhodol sa pre Gagarina. Svoju úlohu zohrali nesporne technické kvality mladého, 27-ročného pilota, ale aj jeho zodpovedný prístup k povinnostiam, skromná povaha a napokon aj jeho rodinný pôvod, ktorý v tom čase zohrával dôležitú úlohu pri schvaľovaní na najvyšších miestach.

12. apríla 1961 o 6,07 min. svetového času zahrmeli na kozmodróme Bajkonur v kazašskej stepi motory lode Vostok 1. „Pajechali!“ ozval sa údajne Jurijov hlas z kabíny. Po pár minútach sa mohol dívať ako prvý človek na našu matičku Zem z vesmírnej diaľavy. Jediný oblet planéty, ktorý absolvoval, trval 108 minút a Gagarin, ktorý sa pri poruche pristávacieho modulu katapultoval, pristál na padáku v Saratovskej oblasti.

 Hrdina

Bol som vtedy školáčikom, no dobre si spomínam na tie chvíle, keď sa zo ZSSR rozniesla do sveta správa o Gagarinovi a jeho lete. Stal sa hrdinom. Hrdinom skutočným, nielen tým, že mu na hruď pripli hviezdu. V jeho čine bolo veľa odhodlania, vôle a odvahy. Bola to pravá, nefalšovaná odvaha, podopretá niekoľkoročným úsilím, skúsenosťami, vedomosťami, zručnosťou.

Po tejto misii čakala na Gagarina ďalšia, vari preňho ešte náročnejšia a zložitejšia. Tento úspech sovietskej kozmonautiky bolo treba náležite pretaviť v propagáciu ZSSR a celého komunistického systému. Už po troch dňoch ho privítali v Moskve nadšené davy, i najvyšší predstavitelia krajiny, na ktorej čele bol vtedy legendárny Nikolaj Sergejevič Chruščov. Prvá Gagarinova zahraničná cesta viedla do Prahy, v Londýne raňajkoval s britskou kráľovnou, v Havane sa objal s Fidelom Castrom, ktorý si písal vtedy len tretí rok svojej vlády na socialistickom ostrove…

Pred Gagarinom sa otvárali všetky dvere. Stal sa vedúcim skupiny kozmonautov, i poslancom Najvyššieho sovietu. Mohol si plnými dúškami užívať chvíle slávy. Občas to vraj trošku prehnal, aj pôvodne skromnému mladíkovi sa pritrafilo, že mu sláva prerástla cez hlavu. Novinári a historici píšu napríklad o jeho nebezpečnej jazde na motorovom člne s nejakým promile v krvi počas pobytu na Kryme, keď ho museli záchranári vyťahovať z rozbúrených vĺn Čierneho mora, ale aj o romániku s mladou zdravotnou sestrou, ktorý sa skončil skokom z druhého poschodia s vari tvrdším pristátím ako bolo to po lete vesmírom. Nuž, svedčí to o tom, že aj Gagarin bol muž z mäsa a kostí. Na druhej strane si ďalej zodpovedne plnil svoje povinnosti, veril, že opäť vzlietne do vesmíru, ba že sa raz bude prechádzať po Mesiaci, no pri všetkej tejto svoje viere kládol dôraz na čo najväčšiu bezpečnosť, na teoretickú i praktickú prípravu kozmonautov a na technickú kvalitu kozmických lodí.

Tragický let Sojuza 1

Gagarinov let znásobil sovietsko-americké vesmírne súťaženie. Vlial doňho novú esenciu. Kozmické lety sa zrazu stali bežnou súčasťou diania okolo nás, aj za cenu toho, že viac ako na techniku sa kládol dôraz na prestíž.

Tri roky po triumfálnom Gagarinovom lete došlo k zmene na čele sovietskeho vedenia. Chruščova vystriedal Brežnev. Ten síce nemohol vynechať Gagarina z programu oficiálnych štátnych stretnutí a podujatí, no nebolo to už s takou prirodzenou úctou ako za čias Chruščova. 14. januára 1966, dva dni po svojich 59. narodeninách, zomrel Sergej Pavlovič Koroljov, šéf sovietskeho kozmického programu a hlavný konštruktér sovietskych rakiet, s ktorým Gagarina spájali dlhoročné korektné pracovné vzťahy. Pre Gagarina to bola veľká strata.

Rok 1967 bol v ZSSR v znamení osláv 50. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Ich súčasťou mala byť aj skúška nového radu kozmických lodí Sojuz. Predpokladalo sa, že prvý poletí opäť Gagarin, no nakoniec sa musel zmieriť s pozíciou náhradníka Vladimira Michajloviča Komarova, ktorý už mal tiež vesmírne skúsenosti ako veliteľ lode Voschod 1.

Štart v apríli 1967 sa Gagarinovi a jeho kolegom videl predčasný. Pri kontrole totiž objavili na novej lodi vyše 200 nedostatkov, ktoré mohli spôsobiť tragédiu. Nepomohla žiadosť kozmonautov o odloženie štartu. Otázne je, či sa dostala na najvyššie miesta, alebo uviazla v byrokratickom aparáte, v ktorom vládol väčší strach o vlastný flek ako o život kozmonautov. Komarov videl a cítil, že let v Sojuze 1 nie je preňho vyznamenaním, ale doslova trestom smrti. Vedel to aj Gagarin. Nepomohla však ani jeho intervencia cez najlepšieho priateľa v KGB Venjamina Russajeva.

Loď Sojuz 1 odštartovala 23. apríla 1967. Po nej mal vyletieť na obežnú dráhu druhý Sojuz s dvoma kozmonautmi, vo vesmíre sa mali lode spojiť a všetci traja piloti sa mali vrátiť na Zem spoločne. Taký bol plán…

Komarovov osud sa začal napĺňať krátko po štarte. Pohon bol nedostatočný, navigácia zložitá… Keď zrušili štart druhého Sojuzu, šance na to, že sa Komarov vráti živý na Zem, poklesli. Obavy kozmonautov sa naplnili. Život ich priateľa a kolegu sa skončil v krutých plameňoch na druhý deň letu, 24. apríla 1967, pri pokuse o návrat.

Smrť pri skúšobnom lete

Vari najviac zasiahla havária Sojuza 1 a nezmyselná smrť priateľa práve Jurija A. Gagarina. Cítil za ňu svoj podiel viny, hoci zo svojho postu urobil azda všetko preto, aby tragédii zabránil. Vraj hneď pri prvom stretnutí s Brežnevom mu v hneve šplechol do tváre pohár koňaku. Pri pohľade do Gagarinovho života a jeho povahy to osobne nepokladám len za legendu.

Neubehol ani rok a Gagarin nasledoval svojho priateľa do večnosti. O jeho smrti sa pohovorilo a popísalo vari viac ako o jeho vesmírnom lete. Dodnes nie je celkom jasné, čo sa stalo 27. marca 1968, čo bolo príčinou havárie lietadla MiG-15, s ktorým Gagarin absolvoval bežný cvičný let s inštruktorom Vladimirom Serjoginom. Objavili sa rôzne teórie i pseudoteórie. Vlani sa dostali na verejnosť informácie kozmonauta Alexeja Archipoviča Leonova, v ktorých uvádza najpravdepodobnejšiu príčinu havárie. Podľa nej sa MiG dostal do stopy turbulencie iného lietadla Su-15, ktorého pilot porušil predpisy a letel v nižšej výške. MiG sa tak dostal do vývrtky a nekontrolovateľne sa zrútil na zem. „Vedeli sme, že mal byť v ten deň testovaný Su-15, ale mal letieť vo výške 10 000 metrov alebo vyššie, nie vo výške 450-500 metrov. Bolo to porušenie letového postupu,“ vyjadril sa vlani v júni pre médiá Leonov, ktorý v roku 1965 ako prvý kozmonaut vystúpil z vesmírnej lode do voľného priestoru.

Takto, krátko po 34. roku veku, sa tragicky zavŕšil život Jurija Alexejeviča Gagarina, človeka, ktorý sa navždy zapísal do histórie ľudstva. O tri dni neskôr ho so všetkými najvyššími poctami pochovali na čestnom pohrebisku pri Kremeľskom múre v Moskve. Ešte v tom istom roku prijalo mesto Gžatsk nové pomenovanie Gagarin. Gagarinovo meno nesie i planétka č. 1772 a kráter na odvrátenej strane Mesiaca. A nám, o čosi skôr narodeným, dodnes znie v ušiach pesnička „Dobrý deň, majore Gagarine…“, ktorú na poctu veľkého kroku ľudstva v apríli 1961 aktuálne vyslal do éteru známy, vtedy obľúbený brniansky skladateľ a dirigent Gustáv Brom.

Napr. na http://www.youtube.com/watch?v=eO1Xmhfr3vM

P. S.

Možno si poviete: Zase jedna historická reminiscencia, zase jedna rozprávočka… Chcelo by to teda dodať niečo vlastné a k tomu ešte múdre. Netrúfam si. Osobne by som podčiarkol odvahu, vytrvalosť ísť za svojím cieľom, čím bol Gagarin (ako symbol nového veku) pozitívnym príkladom nielen pre svojich nasledovníkov, a nemožno si nevšimnúť aj ten fakt, že aj cesta do vesmíru bola vydláždená krutými obeťami, niekedy, ako v prípade Komarova, zbytočnými. Informácie, koľko bolo tých obetí, sa rozchádzajú. Napríklad aj vlani sa rozprúdila diskusia o tom, či bol Gagarin naozaj prvým kozmonautom, alebo len prvým, ktorý sa vrátil na Zem živý a zdravý. Najčastejšie sa spomína meno Vladimíra Iljušina, ktorý podľa niektorých zdrojov obletel trikrát zemeguľu už päť dni pred Gagarinom, no po technických problémoch pristál na území Číny. Článok na túto tému je napr. na http://zivot.azet.sk/clanok/9187/bol-jurij-gagarin-skutocne-prvym-kozmonautom-kolki-pred-nim-neprezili.html