Záštita alebo stranícke členské?

6. marca 2014 10:17, Prečítané 3 083x, agenturatortura, Nezaradené

Viem, zase budem zlý a nevylučujem, že za tento blog mi budú zase klopať na dvere stranícky poslušní policajti. Alebo ma niekto niekde na ulici alebo na námestí, priamo pod dohľadom kamier, zmláti. Aj tak sa dá totiž v dnešnej vraj demokratickej republike vyjadriť názor. Ale risknem to. Lebo doba je taká, či sa nám to páči alebo nie, vládne diktát jedinej, „správnej“, strany, takže ak má niekto iný názor, má smolu. A to nielen na celoslovenskej úrovni, ale aj na tej najnižšej, komunálnej. Príkladom, žiaľ negatívnym, môže byť kráľovské mesto Zvolen, v ktorom žijem takmer štyri desaťročia, a vidím, cítim, že je naozaj mestom kráľovským – aspoň pre jeho šéfov. Stačí napísať, že si „môže dovoliť“ dvoch dobre platených viceprimátorov… Nečudujem sa potom, že „nie sú peniaze“ napríklad na také „kraviny“, ako je nejaká vlastivedná osveta, čo je žiaľ (alebo našťastie?) moja doména.

„Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím,“ to je titulok debutovej zbierky básnika Jána Roba Poničana, ktorú vydal v roku 1923. Nedávno, zhodou okolností práve v deň „víťazného“ februára, sme si pripomenuli 36. výročie jeho úmrtia. Tieto jeho slová sa mi náhodou ozvali v mysli. Akoby mi hovorili z duše. Aj ja v tejto chvíli „cítim a vidím“, ba dá sa vari napísať, že aj temno nenávidím. Napriek tomu, že Poničan bol verným prisluhovačom jedinej „správnej“ strany, ako básnik má svoje miesto v histórii. Musím dodať, že bol členom Komunistickej strany Slovenska už od roku 1924! Teda pomáhal ju stavať v časoch, keď sa netešila takej „popularite“ ako po februári 1948!

Poničan má svojich nasledovníkov – oslavovateľov, posluchovačov… Dalo by sa použiť aj emocionálnejšie slovo. Nemyslím tým iba literátov, hoci aj medzi nimi by sa našli príklady, ale nechcem nikomu vstupovať do svedomia. Je to vec názoru, ktorý nikomu nemienim brať a snažím sa ho rešpektovať.

Príklad, ktorý dnes pranierujem, je síce nenápadný, ale myslím si, že pre dnešné Slovensko typický. Je síce turistický, ale som presvedčený, že sa dá parafrázovať aj na iné záľuby.

Vo Zvolene máme niekoľko turistických klubov. Jasné je to, čo ich spája – turistika. Nejasné je to, čo ich rozdeľuje. Ale tak sa mi vidí, že je to dôsledok toho známeho motta: „Rozdeľuj a panuj!“. Priveľa šéfov a primálo triezveho uvažovania. Je tu síce strešná organizácia, Klub slovenských turistov (KST), ale tá existuje azda iba na bratislavskej, celoslovenskej úrovni. Inak je to viac – menej len organizácia „na papieri“. Na regionálnej úrovni, aspoň tej zvolenskej, sa jej aktivita neprejavuje. Aby som kamarátom, bežným, slušným turistom, nekrivdil, musím podčiarknuť, že existujú aj pozitívne príklady, napríklad pri značení turistických chodníkov.

Nejaké okresné alebo oblastné vedenie KST možno existuje, možno má aj nejaký výbor, možno sa aj niekedy jeho členovia stretnú, ich činy sú však ako fatamorgána. Pred štyrmi rokmi ma to nasrdilo a tak som sa pokúsil tú nesúrodú turistickú rodinu dať dohromady formou turistickej kaviarne. Tí, ktorí ma poznajú, mi môžu dosvedčiť, že som sa nestaval do pozície nejakého „vodcu“, ale išlo mi predovšetkým o to, aby sme sa stretli a zjednotili svoje aktivity, zosúladili podujatia, aby sa – napríklad – nekonali v jeden a ten istý deň. To všetko bez „záštity“ mesta, strany, hnutia či nejakej inštitúcie, na vlastnú päsť i za vlastné peniaze. Výsledok? Spočiatku to vyzeralo nádejne, po roku získali navrch odstredivé sily, podporované emóciami i financiami.

Nevzdal som sa a keď som prežul pocity sklamania, vrhám sa znova do boja, hoci pri dnešnej konštelácii sociálnych hviezd to vyzerá na boj s veternými mlynmi.

Najsilnejším zvolenským turistickým klubom je Vpred. Jeho dlhoročným činovníkom bol Paľo Fabián, dobráčisko, ktorý pre klub a pre turistiku všeobecne naozaj veľa pozitívneho urobil a zaslúži si za to pochvalu a úctu. Tú predošlú vetu som nenapísal preto, že by som sa jemu alebo Mestu Zvolen vtieral do priazne, ale s čistým svedomím a vedomím, úprimne, tak ako to cítim a vidím. Neviem, čo bolo príčinou jeho odchodu z klubu. Nebol som pri tom. Založil si vlastný klub ako súčasť Občianskeho združenia Priaznivci Pustého hradu (OZ PPH). Neviem, koľko má klub členov, nesledoval som, koľko akcií urobí pre nich a pre verejnosť, ale vyzerá to tak, aspoň taký je môj pohľad, že je to naozaj „mestský“ klub, teda pod „záštitou“ MsÚ, ba azda priamo samotného primátora.

Vo Zvolene je organizovaných niekoľko turistických podujatí, ktoré si už získali meno a tradíciu. A tým sa stali zaujímavými aj pre novodobých pánov, bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú „sociálne cítiaci“. Tou najvýraznejšou akciou je Výstup na Pustý hrad, ktorý sa koná v prvú septembrovú sobotu, a ktorý z rýdzo turistickej vychádzky prerástol na masovku s politickým podfarbením. Ale o tom potom… Keď tam chodili uhorskí králi, prečo by sa nedali na hrad vyviezť aj novodobí slovenskí panovníci? Občas sa treba ukázať pospolitému ľudu, svojim poddaným, rozdať falošné úsmevy, popodávať ruky, zapísať sa do blahej pamäti…

Druhým najvýznamnejším podujatím, ktoré sa v súčasnosti koná pod hlavičkou OZ PPH, je výstup na vrch Zvolen, ktorý sa nachádza nad Donovalmi. Mal sa uskutočniť v sobotu 15. marca, organizátori presunuli termín o týždeň neskôr, na sobotu 22. marca. Dôvod je jasný: voľby. V tom nemožno organizátorom nič vyčítať, skôr naopak. Zaslúžia si za to pochvalu, lebo tohto podujatia sa tradične zúčastňujú turisti, ktorí budú pracovne zainteresovaní na voľbách, prinajmenšom ako členovia komisií. Mňa zaujal iný fakt: Cena. Každý účastník zaplatí 7 €. Nejde o nejakú horibilnú sumu, ale keď si prerátam dopravu autobusom na Donovaly a späť, nevyjde ma to na viac ako na 4 €. Dobre, rešpektujem, že aj organizátori chcú niečo zarobiť, aby pokryli výdavky na toto i ďalšie podujatie. Udrel mi do očí zvýraznený fakt, že výstup na vrch Zvolen sa koná „s podporou mesta Zvolen a pod záštitou primátora mesta“! Možno som nechápavý, napriek tomu sa pýtam: V čom spočíva tá „podpora“ a „záštita“? Nie je to náhodou len v tom, aby sa novodobí vládcovia nášho kráľovského mesta mohli ukázať na oči svojim mestským poddaným? Neplatia si takto účastníci „náhodou“ aj „členské“ do strany Smer – SD?

V prvú marcovú sobotu som organizoval vychádzku medzi Zolnou a Sliačom ako spomienku na Jána Halaja, ktorý sa narodil pred 100 rokmi a ktorý – na rozdiel od dnešných „osobností“ – sa naozaj výrazne zapísal do histórie Zvolena. Urobil som to na vlastnú päsť, bez „záštity“, bez nároku na odmenu… Bez politiky! Rovnakým spôsobom budem organizovať aj ďalšie vlastivedné vychádzky. Chápem: Nie sú peniaze!

Nielen preto, aby som urobil zadosť spravodajskej stránke tohto blogu, napíšem, že tradičný, už 35. ročník výstupu na vrch Zvolen sa uskutoční v sobotu 22. marca 2014. Zraz účastníkov je o 8. hodine pri pamätníku Sovietskej armády na Námestí SNP, kde si účastníci uctia pamiatku padlým osloboditeľom Zvolena, do ktorého prišiel mier 14. marca 1945. Trasa Horný Jelenec – Veľký Šturec – Zvolen – Donovaly, 16 km, 6 hodín chôdze. Predpokladaný návrat do Zvolena o 17. hodine. Príďte! Možno príde aj… Napriek politike, ktorá sa do podujatia votrela, je to príjemná akcia, ktorá určite poteší aj náročnejšieho turistu. Bližšie informácie napríklad na http://www.zvolen.sk/?id_menu=0&module_action__76541__id_ci=11009

Vrch Zvolen nad Donovalmi. Foto: www.wikipedia.org.