agenturatortura

Malé zamyslenie i pozvánka na nenáročnú turistickú vychádzku do okolia Zvolena.

Vo svojich predošlých blogoch som priblížil dvoch mužov, ktorých 100. výročie narodenia sme si pripomenuli v januári. Ide o významného slovenského botanika Jána Futáka (13. januára 1914 v Turovej, http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2014/01/13/botanik-docent-jan-futak-a-jeho-srdcovka-knazi-stol/ ) a pedagóga, dlhoročného dirigenta Zvolenského (vtedy Robotníckeho) speváckeho zboru Jána Halaja (21. januára 1914 v Zolnej, dnes súčasť Zvolena, http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2014/01/21/spomienka-na-jana-halaja-dlhorocneho-dirigenta-robotnickeho-spevackeho-zboru/).

Keď som sa obrátil na naše kultúrne inštitúcie, u ktorých som prinajmenšom predpokladal, že by si tieto (i ďalšie) osobnosti mohli oficiálne pripomenúť, že to majú takpovediac vo svojej kompetencii či zodpovednosti, väčšinou som sa stretol s tou novodobou zaklínacou formulkou: Nie sú peniaze!

Čo už? Podľa môjho skromného názoru spomienka by nemala byť o peniazoch, skôr o úprimnosti, o srdci. Vnímam to asi tak, ako keby sme išli na pohreb len preto, že očakávame bohatý kar s rezňami, koňakmi a plzenským. A ešte niečo navyše: Je to príležitosť ukázať sa na oči pospolitého ľudu. Asi tak to vnímajú novodobí sociálne cítiaci, kresťansky založení súdruhovia. Možno by im neuškodilo, keby si prečítali Mňačkov román Ako chutí moc (http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2014/02/24/odmietol-byt-pasivnym-obcanom-odmietol-byt-zbabelcom/ ). Aha, zabudol som. Oni ho zrejme ešte stále vnímajú ako zakázaného autora. Nečudujem sa: verní ideám päťdesiatych rokov, poučení krízovým vývojom v strane a spoločnosti v rokoch šesťdesiatych a v praxi realizovanými svetlejšími zajtrajškami (ich vlastnými) vysnívanými v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych ani iní nemôžu byť.

Pravda, nie som proti úprimným spomienkam, ktoré majú slávnostnejší rámec, no nemalo by to byť len o peniazoch, nemalo by sa to stavať tak, že ak nie sú peniaze, nebude ani spomienka, nemalo by to teda byť len o krásnych (a neraz pokryteckých) rečiach, nemalo by to byť len o šampanskom, chlebíčkoch a o falošných úsmevoch.

Možno som príliš kritický, možno i príliš namyslený, ale azda sa mi podarilo v tom našom kráľovskom meste predsa len niečo rozhýbať.

Ako spomienku na Jána Futáka pripravím turistickú vychádzku po atraktívnej trase Budča – Čertova skala – Tŕnie – Turovský vodopád – Turová, teda po miestach, ktoré boli Futákovi blízke a kde azda urobil prvé botanické kroky. Nápad uvítala starostka Turovej Jana Jarotová a dohodli sme sa, že vychádzku uskutočníme v rámci osláv prvej písomnej zmienky o obci.

Druhého zo „storočných“ Jána Halaja som sa rozhodol pripomenúť takisto mne vlastnou turistickou formou: vychádzkou z jeho rodnej Zolnej do Zvolena. Uskutoční sa už túto sobotu 1. marca. Nenáročná prechádzka nezaberie viac ako 3 – 4 hodiny a je na nej dostatok povšimnutiahodných pozoruhodností, medzi ktorými dominuje ranogotický kostol v Zolnej s cennými freskami a prírodný výtvor lahar. Teraz aspoň tri fotky, viac v mojom blogu http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/12/17/dedinka-ktora-zaujala-aj-princa-charlesa/

Ak by sa niekto chcel pridať, odchod autobusu do Zolnej zo Zvolena spred osobnej stanice je o 7. hodine. Nenáročná vychádzka bude oživená nielen spomienkami a atrakciami, ktoré máme my, Zvolenčania, za humnami, ale aj fašiangovou zábavou, ktorá bude v kúpeľoch Sliač, prípadne Hučavskou zabíjačkou v Lieskovci. Z tej vlaňajšej na oživenie tiež tri fotky, viac napríklad v mojom kamarátskom, teda bezplatnom internetovom magazíne Cesty za krásou a poznaním č. 8/2013 na http://www.stenllyremeselnik.sk/clanky/slovensky-direkt–cesty-za-krasou-a-poznanim—ozveny-z-ciest—internetove-noviny-a-magaziny.html

Náhoda chcela, že v marci si máme možnosť pripomenúť ďalšieho muža, ktorý sa narodil pred sto rokmi a významne sa zapísal do histórie Zvolena v minulom storočí. Ide o historika a archeológa Gejzu Balašu, ktorý sa narodil 10. marca 1914 v Devičanoch. Vo Zvolene nielen učil, ale sa venoval aj archeologickému bádaniu na území mesta. Zvlášť významné je jeho odkrývanie lužického pohrebiska na tzv. Balkáne. Predovšetkým je však jeho nezmazateľná zásluha na vzniku mestského múzea, ktoré prvýkrát ponúklo svoje expozície návštevníkom v rokoch 1943 – 44 v rámci osláv 700. výročia obnovenia mestských práv Zvolena.

Viem, že v očiach súčasného vedenia nášho kráľovského mesta som v tomto smere – slušne povedané – nepopulárny, ale aj Gejzu Balašu som sa rozhodol pripomenúť obyvateľom Zvolena svojským spôsobom: Archeologickou prechádzkou mestom. Pochopenie a podporu som našiel u mladého archeológa Jána Beljaka, pracovníka Archeologického ústavu SAV vo Zvolene, ktorý úspešne nadväzuje na dielo Vaška Hanuliaka pri výskume Pustého hradu i centra mesta. Zhodli sme sa na tom, že vzhľadom na pracovné vyťaženie bude lepšie, keď sa toto podujatie uskutoční na jeseň.

Celú túto moju aktivitu som nazval Živá vlastiveda a tohto roku je zameraná najmä na renesančného básnika Valentína Balašu, ktorý sa narodil vo Zvolenskom zámku 20. októbra 1554 a umrel na následky zranenia pri bojoch o Ostrihom 30. mája 1594. http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2014/02/14/romanticky-basnik-s-menom-valentin/

Myslím si totiž, že vlastivedná osveta (lebo za ňu pokladám aj takéto spomienky) by mala vyliezť zo „salónu“ do terénu, mala by sa diať na živo, bez zívania, hravejšou, príťažlivejšou formou. No, dobre, príťažlivejšou… Uvedomujem si, že pre mnohých je troška pohybu v prírode skôr príťažou. Napriek tomu to skúsim, hoci od nikoho nedostanem ani cent podpory, možno ani to obyčajné ďakujem, skôr polená pod nohy. Ale ktovie? Možno sa mi podarí takto skromne začať podobnú tradíciu, ako v prípade turistického pochodu Za prvou kukučkou, ktorá sa zrodila pri pive s bývalým starostom Babinej Janom Kucbelom. Ako priateľa a redaktora miestnych novín ma oslovil, že by som mohol niečo urobiť pre turistické propagovanie dediny. Keďže Babinčanov prezývajú Kukučkári, hneď mi blysol hlavou nápad a vychádzka po trase Babiná – Banský Studenec – Tri kamene – Dobrá Niva bola na svete. Tohto roku si zapíše svoju jubilejnú 10. kapitolu, pričom každoročná účasť ma samého prekvapila: 50 – 100 turistov.

Turistická vychádzka Za prvou kukučkou si za desaťročie získala svojich priaznivcov. Foto: ObÚ Babiná.

K informáciám o „kukučke“, ako aj o iných podobných aktivitách, sa určite na blogu ešte vrátim. Rovnako aj k problémom vlastivednej osvety, ktorej by sme mali venovať viac pozornosti, i k organizovaniu spomienkových a turistických podujatí, ktoré mnohí vnímajú ako „predvolebné guľáše“, teda že ako účastníci na nich dostanú niečo „zadarmo“, pritom si neuvedomujú, že nie každý to organizuje z pozície toho, kto je dnes pri koryte, ale musí do toho dať nielen svoj čas, nápad a energiu, ale aj vlastné peniaze. Socialistické myslenie ľudí sa mení ťažko. Navyše v dnešnej mizérii, keď majú mnohí vážnejšie, doslova existenčné problémy, môže byť pre nich takáto a podobná, nezisková činnosť ukradnutá. Ale vari aj preto, a možno práve preto, majú takéto aktivity podľa mňa svoj zmysel: prinajmenšom takouto nenáročnou formou zasiať v ľuďoch – a v mladých ľuďoch zvlášť – iskierku skutočného vlastenectva a postaviť aspoň malú hrádzu „hurávlastenectvu“, ktoré ľahko nachádza živnú pôdu v ľudskej biede.