Založ si blog

Jozef Lenárt. Persona non grata?

Predvčerom uplynulo 10 rokov, čo zomrel v Prahe Jozef Lenárt, spolupútnik pred týždňom zosnulého Vasiľa Biľaka, jeden z najagilnejších podporovateľov a realizátorov husákovskej politiky. Takže z dnešného pohľadu „persona non grata“? Zrejme áno.

 

V médiách som nezachytil ani ťuk. Ale zase nemám šancu sledovať všetky noviny, časopisy, televízie a rádiá, ktorých je už toľko, že je to priveľa aj na konskú hlavu. Až mi je divné, z čoho vlastne tí dnešní „investigatívci“ žijú. Ale zase na Slovensku strany a straničky – srandičky nie sú také biedne ako obyčajný občan. Možno v tom to je.

 

Viem, nejde predsa o až tak okrúhle výročie a v prípade Jozefa Lenárta nejde o celebritu typu „farmárovej ženy“ alebo „Noriky z Pereša“. Ale čudné je to aj z toho pohľadu, že mnohí z dnešných politikov mu môžu ďakovať za svoju kariéru a vlastne sú jeho vernými pokračovateľmi.

 

Dodatočne si dovolím spáchať veľký, prinajmenšom provokačný hriech a Jozefa Lenárta aspoň takouto formou pripomenúť verejnosti. Patril medzi tých, ktorí určovali osudy československého štátu viac ako tri desaťročia. Tým určoval aj osudy moje, hoci osobne som sa s ním nikdy nestretol. Ja som bol obyčajným robotníkom, on na vysokých straníckych a štátnických postoch. Mám preto naňho nadávať? Alebo ho vyzdvihovať? Ani jedno, ani druhé. Chcem aj v tomto kúsku našich dejín a v postave tohto politika nájsť štipku poučenia. Nie toho pamätného, poaugustového, ale tiež svojím spôsobom krízového.

 

Informácie o Jozefovi Lenártovi a o udalostiach s ním spojených som čerpal z rôznych, najmä internetových zdrojov, ale azda som sa nedopustil zásadnej chyby alebo omylu.

 

Hore po straníckom rebríčku

 

Pár viet z jeho curriculum vitae podľa toho, čo som si o Jozefovi Lenártovi vygoogloval. Pochádzal z Liptovskej Porúbky, kde sa narodil 3. apríla 1923. Po úmrtí otca a opätovnom vydaji matky zanechal gymnaziálne štúdium a odišiel ako 16-ročný pracovať do Baťových závodov vo Svite. Tam ho prijali do Baťovej školy práce a o dva roky neskôr vyhral konkurz na miesto farbiarskeho pomocníka v centrále firmy v Zlíne, kde popri zamestnaní absolvoval chemickú priemyslovku. V roku 1943 sa vrátil na Slovensko a zapojil sa do činnosti Komunistickej strany Slovenska. Mal teda len 20 rokov a do KSS vstúpil v čase, keď bola v hlbokej ilegalite. Bola v tom azda „mladícka nerozvážnosť“? Bola v tom vypočítavosť, že mu to v blízkej budúcnosti prinesie materiálne zisky? Dovolím si na obidve otázky odpovedať: Nie. Jednak mladíci odchovaní v slovenskom vidieckom prostredí dospievali akosi skôr, ako je tomu dnes, jednak v tom bolo objektívne riziko, veď bola vojna, do ktorej Slovensko, ovládané „jedinou správnou stranou“, bolo vtiahnuté po boku hitlerovského Nemecka.

 

Zapojil sa do odboja a do partizánskeho hnutia. Po vojne sa vrátil do Svitu, kde sa však už nevenoval profesii chemika, ale na plný úväzok straníckej, komunistickej aktivite. Mal len 22 rokov a komunisti tohto veľkého podtatranského závodu si ho zvolili za predsedu závodnej organizácie KSS. Už nasledujúci rok sa stal tajomníkom Oblastného výboru KSS v Poprade. Takýto rýchly postup by nebol možný, keby si svojím vystupovaním a prehľadom nezískal podporu širokej členskej základne, grupujúcej sa najmä spomedzi robotníkov priemyselných podnikov.

 

V roku 1950 strana posadila Jozefa Lenárta na stoličku riaditeľa Závodov 29. augusta v Partizánskom (to je ten závod, ktorý produkoval milióny párov obuvi a zamestnával stovky ľudí z Hornej Nitry), a už nasledujúci rok, teda ako 28-ročný, prešiel na ministerstvo ľahkého priemyslu. V roku 1953 ho KSS poslala študovať na Vysokú stranícku školu KSSZ v Moskve, čo býval odrazový môstik do najvyšších straníckych a štátnych funkcií socialistického Československa. Lenárt nebol v tomto smere výnimkou. V roku 1962 ho zvolili za predsedu Slovenskej národnej rady. O „dôležitosti“ tohto postu vo vtedajšej Československej socialistickej republike neskôr povedal: „Odo mňa  nikto v tejto funkcii nič nechcel. Vládne materiály mi nikto neposielal. Dostával som krásny plat. A keby som z titulu tejto funkcie nesedel v predsedníctve ÚV KSČ, tak sa o tom, čo sa deje v tejto republike, nedozviem vôbec nič.“ (Citované z Wikicitátov). O rok neskôr už toho vedel a mohol viac: stal sa československým premiérom.

Jozef LENÁRT

Takto sa Jozef Lenárt vybaví v očiach pamätníkov. Foto www.vlada.cz

 

V revolučných a krízových rokoch

 

Z googlu sa presuniem do Encyklopédie Slovenska, ktorá vyšla v socialistických časoch. Pri mene Jozef Lenárt tam čítame aj toto: „Prispel k náprave chýb súvisiacich s vykonštruovanými obvineniami proti tzv. buržoáznym nacionalistom vo vedení KSS. R. 1968 – 69 jeden z hlavných predstaviteľov marxisticko-leninského jadra strany, vo vedúcich straníckych a štátnych funkciách podstatnou mierou prispel k porážke pravicovooportunistických a antisocialistických síl, ku konsolidácii pomerov v strane a spoločnosti a k upevneniu spolupráce so ZSSR a bratskými socialistickými krajinami.“

 

Lenárt patril k obľúbencom prezidenta Antonína Novotného. To mu umožnilo prešetrenie procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami na Slovensku a ich rehabilitáciu. Pravda, všímal si len nespravodlivo odsúdených komunistov, osud ostatných ľudí prenasledovaných komunistickým režimom ho zrejme nezaujímal. Po odvolaní Viliama Širokého z čela československej vlády v roku 1963 prišiel na tento post práve Jozef Lenárt. Životopisci píšu, že patril k politikom, na ktorých bolo cítiť Baťovu školu: vytrvalosť, skromnosť, racionálnosť, schopnosť vybrať si kvalitných spolupracovníkov. Bol pragmatikom, čo ho neraz priviedlo až k prílišnej opatrnosti, pritom ekonomická situácia si žiadala razantnejšie reformy. Napriek tomu sa za jeho vlády podarilo priniesť do nášho priemyslu, energetiky, i poľnohospodárstva nové prvky aj v spolupráci so západnými firmami alebo so zakúpením vyspelých západných licencií a technológií. Jeden príklad som našiel napríklad v tomto rozhovore: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/158851-prvy-slovensky-pocitac-mal-americke-srdce/. Zo svojho postu sa snažil o zvýšenie investícií do spriemyselňovania Slovenska, čo nebolo vždy po chuti českým súdruhom. Pamätníci spomínajú, že patril k poctivcom, ani cez všemocný google som sa nedopátral k žiadnej informácii, že by bol niekedy zneužil mnohomiliónové sumy, ktoré mal ako premiér voľne k dispozícii. Výstavbu vily v Prahe si údajne financoval z riadnej pôžičky.

 

O tom, že Jozef Lenárt bol obratným, obozretným, predvídavým a možno i trochu prešibaným politikom, svedčí aj vývoj v revolučných rokoch a v začiatkoch normalizácie. Novotný, keď pochopil, že jeho postavenie na čele KSČ je neudržateľné, videl práve v Lenártovi svojho nástupcu. Ten mal zrejme „ciťák“, toto miesto odmietol a podhodil ho ako danajský dar Alexandrovi Dubčekovi. Začala sa pamätná jar. Lenárt sa zastal nového vedenia, napríklad na rokovaniach v Drážďanoch v marci 1968, no zároveň si nechával pootvorené zadné dvierka, keď kriticky hľadel napríklad na uvoľnenie pomerov v československých médiách. V marci musel Antonín Novotný opustiť Hradčany a hoci Lenárt podporil kandidatúru Ludvíka Svobodu, vedel, že jeho dni v premiérskom kresle sú zrátané. Keďže Dubček bol na čele strany, miesto predsedu vlády podľa nepísaného úzu patrilo Čechom. 8. apríla 1968 podala Lenártova vláda demisiu a novým premiérom sa stal Oldřich Černík.

 

Tieto rošády však nevyradili Jozefa Lenárta z vnútrostraníckej hierarchie. Uchovával si povesť proreformistu a na Slovensku bol po Dubčekovi druhým najobľúbenejším politikom. Prišli horúce augustové dni 1968. Lenárt sa ocitol v nemocnici s údajnými srdcovými problémami. Tento jeho postoj mnohí vnímajú ako kamufláž, ktorou sa nechcel „namočiť“ do okupačného, vojenského riešenia situácie v Československu. Neskutočne rýchlo sa však uzdravil a už 21. augusta prišiel spolu  s Biľakom, Indrom a Kolderom na Pražský hrad, kde – stotožniac sa so sovietskym tvrdením o kontrarevolúcii v socialistickom Československu – žiadal prezidenta Ludvíka Svobodu o vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády. Bolo to v čase, keď boli oficiálni predstavitelia krajiny internovaní v Moskve, takže Svoboda túto ich požiadavku prijať nemohol a ani neprijal. Lenárt sa zúčastnil moskovských jednaní a po návrate podriadil všetko svoje snaženie postupnému upokojovaniu situácie podľa sovietskych inštrukcií. Jeho úlohou bolo najmä „očistiť“ a spacifikovať médiá, čo zvládol a mohol si dopriať dlhodobejší liečebný pobyt. Po návrate v apríli 1969 zasadol na čelo vedenia Rudého práva. Opäť sa zaradil medzi „silných hráčov“, s ktorým musel počítať aj Husák a tak sa v januári 1970 postavil na čelo slovenských komunistov. Z tohto postu spolu s Husákom a Colotkom čistil najvyššie stranícke orgány na Slovensku od „pravicových oportunistov“ a takto si celkom v pohode zabezpečil svoje postavenie na viac ako 17 rokov.

 

Z postavenia najvyššieho slovenského komunistu vyplývali preňho akosi automaticky aj ďalšie funkcie, akou bolo napríklad velenie Ľudovým milíciám.

 

Pod vplyvom perestrojky došlo v roku 1988 aj v Československu ku kozmetickým úpravám. Ignác Janák vystriedal na čele ÚV KSS Lenárta, ktorého „vykopli“ do pražského ÚV KSČ, čo – zdá sa – nebolo celkom podľa jeho chuti. Podstatné informácie o dianí v roku pred novembrom ´89 si môžeme prečítať napríklad v článku http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/299477-krachu-rezimu-predchadzal-politicky-odmaek/. V Prahe sa dožil aj revolučného vrenia na konci roka 1989. Ako skúsený politik videl, že pád komunistického režimu je nevyhnutný, no zrejme ho samého prekvapilo, s akou ľahkosťou sa komunisti vzdali moci a ešte viac ho „dojalo“, keď ho už v januári 1990 vylúčili zo svojich radov.

 

Nadávať? Vyzdvihovať?

 

Majú dnešní historici, politici a politológovia šancu objektívne zhodnotiť éru Lenártovho „panovania“? Majú šancu objektívne posúdiť jeho osobu, jeho názory, ideály a najmä kroky, činy z toho plynúce? Alebo to chce dlhší časový odstup, keď bude viac nezávislosti a osobnej nezainteresovanosti?

 

Dnes, keď máme na Slovensku v porovnaní so svetom vari najviac politikov na kilometer štvorcový, ak sa chcú uživiť, nemôžu byť pri hodnotení druhej polovice minulého storočia u nás stopercentne objektívni. A – trebárs i na rozdiel od Lenárta – nejdú do takej či onakej strany z ideového či osobného presvedčenia, založeného na vlastných skúsenostiach, ale s vidinou ľahkého a bezprácneho zisku a kariéry, hoci aj to s ironickým podtónom môžem považovať za „presvedčenie“, azda ešte presvedčivejšie ako nejaká ideológia. Vtedy treba na predchodcov nadávať, dať všetkým naokolo na vedomie, že práve ja, len ja, najlepšie poznám zlo a viem, ako ho vykoreniť, ako vás všetkých priviesť… Kam a k čomu? Nakoniec z toho bude len paródia tých známych „svetlých zajtrajškov“, ktoré – zvykajte si – nikdy obyčajnému človekovi nesvitnú. Nekriticky vyzdvihovať? Takýto pohľad môže mať len ten, komu sa po roku 1989 „ublížilo“. V tej našej ľudskej grupe je to tak – a asi tomu ani inak nebude – : či je prísne demokratická alebo pod vplyvom takého a onakého -izmu, vždy budú takí, ktorí budú nespokojní. Kedy však bolo tých skutočne, objektívne nespokojných viac: za Lenárta alebo teraz, štvrťstoročie od pádu komunistického režimu?

 

Ale tak ako vtedy, tak aj dnes, väčšina ľudí je rada, že existuje. Aj vtedy si mnohí schuti zanadávali, no vzápätí boli urazení, ak sa im nedostalo cti niesť prvomájový transparent, aj dnes si schuti zanadávajú (a neraz sú to tí istí) a vrhnú sa hoci po obhryzenej kosti, ktorú im veľkodušne pohodí niekto z mocných. Priam ukážkovo sa správajú v týchto dňoch niektorí ľudia v mojom okolí, v Banskobystrickom kraji. Nedávno sa hlasno dištancovali od zvolenia Kotlebu a teraz – už po dvoch mesiacoch! – sa snažia k nemu potichučky priplichtiť, lebo cítia, že by im mohlo niečo kvapnúť, alebo že by pri inom postoji prišli o dotáciu a tým o robotu. Príkladom môže byť chlap, ktorý o sebe verejne prehlasuje, že bol a zostal komunistom! O čom to všetko je?

 

S názormi, ideami i činmi Lenárta nemusím súhlasiť, ale nemôžem si nevšimnúť jeho vernosť ideológii, ktorej veril, zásadovosť, i schopnosť pragmatického jednania. To je niečo, čo sa dnes nenosí. Napíšte mi, prosím, meno aspoň jedného súčasného demokratického politika, ktorý ide do boja z presvedčenia, že robí naozaj niečo pre ľud. A napíšte mi mená tých, ktorí to berú ako „biznis“, a u ktorých stačil a stačí malý závan vetríka a nasmerujú si to do iných, výživnejších vôd, do iného dresu.

 

Pri porovnávaní starej a dnešnej doby sa často skloňuje slovo sloboda. Ale čo je to vlastne? Skúsim hľadať charakteristiku na základe vlastnej skúsenosti. Áno, v porovnaní so socialistickou érou som slobodnejším. V roku 1989 som si na vízum do Rakúska a Talianska musel zacestovať do Prahy a vystáť si svoje v rade, nehovoriac o vysvetľovaní na vtedajšom pasovom oddelení a v kancelárii ŠtB. Keby mi vtedy niekto povedal, že o dvadsať rokov budem hranice štátov takmer celej Európy prechádzať bez zastávky, považoval by som ho za blázna. Ale sú aj iné formy slobody a neslobody. Väčšina ľudí, ktorých denne stretávam, má na háku nejaké Rakúsko, Alpy, Paríž, Ameriku… Oni chcú mať pre seba a svoju rodinu strechu nad hlavou, kvalitnú stravu, aj tie sociálne istoty, ktoré dnešná vládna garnitúra karikuje a zneužíva na svoju populistickú propagáciu, nechcú byť odkázaní na dedičstvo a podporu rodičov, ktorým chcú naopak dopriať slušnú jeseň života, chcú v pohode vychovávať svoje deti, chcú im dať aj kvalitné vzdelanie, také, po ktorom nemusia vystávať v radoch pred úradom práce… Jednou vetou: Väčšina ľudí v každej – nielen slovenskej – spoločnosti chce mať pokojný a spokojný život, teda chce mať prácu a za ňu riadny príjem, ktorý im umožní primeraný životný štandard, život, v ktorom nemajú problém dodržať poučenie známeho porekadla o troch grošoch. Môže byť človek, pre ktorého je predošlá veta iba snom, naozaj slobodným?

 

Obvinený a oslobodený

 

Dovolil som si napísať viac ako Lenártovu biografiu, a to s vedomím, že nie každý bude s mojimi myšlienkami súhlasiť. Ale aj o tom, o výmene názorov (pri vzájomnom rešpektovaní) je – alebo by aspoň mala byť – demokracia, trebárs i socialistická, akú zrejme máme dnes na Slovensku. Alebo nie?

 

Na záver sa ešte raz vrátim k Jozefovi Lenártovi. Po páde komunistického režimu a jeho vyobcovaní z rodnej strany zostal žiť v Prahe, kde ho v roku 1995 spolu s Milošom Jakešom začali vyšetrovať ako podozrivých z trestného činu velezrady v súvislosti s okupáciou v auguste 1968. Vyšetrovanie a súdny proces sa natiahli na osem rokov, v roku 2003 Vrchný súd Českej republiky rozhodol o ich oslobodení.

 

 elmundo.sk

Jozef Lenárt v čase procesu po obvinení z velezrady. www.elmundo.es

Vyzerá to tak, že Jozef Lenárt mohol ako 80-ročný odísť z tohto sveta celkom spokojný sám so sebou, hoci záver svojho bytia si určite predstavoval inak.

 

Cez google som sa dostal aj k diskusii k správe o Lenártovom úmrtí na webovej stránke konkurenčného periodika. Mohol som si tam prečítať aj takéto tvrdé slová (reprodukujem aj s gramatickými a diakritickými chybami a evidentnými preklepmi):

 

„Konecne… Z Bohom v pekle, Gottwald a Husak sa na teba dockali, ty svina komunisticka!“ SFT

 

„Dalsi komunisticky funkcionar zomrel bez spravodliveho trestu. Treba vsetkych komunistickych funkcionarov postavit pred sud naroda, kde napachali tak velke skody, lamali charaktery, rozvracali rodiny, mucili katolikov, vaznili nevinnych ludi a drzali v Jachymovskych baniach,okradali Slovensko a budovali Cechy. Treba ich trestat a nie nechat zomriet beztrestne.“ TRN

 

„Zdochol cerveny tchor… cest praci.“ Jachymovsky vazen

 

Nuž, sú ľudia, ktorí sa dokážu „odviazať“ vo chvíli, keď si myslia, že si to môžu dovoliť. Pritom by som vôbec nebol prekvapený, keby som ich pred rokmi videl pochodovať pod červenou zástavou. Citované slová svedčia o úbohosti. Nielen preto, že by sme si mali ctiť aj svojich nepriateľov a držať sa toho starého známeho: O mŕtvych len v dobrom.

 

V diskusii sa však objavili aj iné príspevky. Napr.:

 

„hm a obdobie demokracie po roku 1990 je absolutna slasť, vačšina obyvateľstva sa ma horšie ako ua totača…, ak pipnu v praci tak letia…A tí takzvani disidenti a spojili z zlodejmi (väčšinou komoušmi) a rozkradli spoločný majetok všetkých občanov a už 14 rokok klamu ako sa maju pbčania dobre, resp. ako majú usilovne makať a pritom oni sa mi nevedia počítať (Mikloš..) alebo kradnú ani sa nečervenajú (Mečko, Schustrik…) a podobne“ radicat

 

Napriek takýmto a podobným odkazom Lenártovi do komunistického neba: Ktovie? Možno odišiel doňho spokojnejší, keď si uvedomil, že nemá len nepriateľov, ktorí naňho pľujú, ale aj schopných pokračovateľov svojho diela. Vo svojom článku to naznačil napríklad kolega – bloger: http://torpedo.blog.pravda.sk/2013/07/23/fico-sa-nezaprie-ze-jeho-vzorom-bol-sovietsky-zvaz/ Je azda podoba fotografií z čias panovania súdruha Lenárta a dnešných socialistických súdruhov náhodná?

 

www.blogovisko.skFoto: www.blogovisko.sk

Najznámejšia obeť paparazzov

31.08.2017

Pred 20 rokmi, v posledný augustový deň roku 1997, sa z Paríža do celého sveta rozniesla správa o tragickom skone princeznej Diany. Veľa očí sa zarosilo slzami a jednoznačne možno povedať, viac »

Faraday a jeho klietka

25.08.2017

Aj tí z vás, ktorých podobne ako mňa nenadchla fyzika a chémia, poznajú pojem Faradayova klietka. Meno nesie po svojom objaviteľovi, anglickom fyzikovi a chemikovi Michaelovi Faradayovi, ktorý viac »

22. júl vlani, predvlani a pred šiestimi rokmi

21.07.2017

V posledných rokoch sa 22. júl zapísal do histórie tragédiami, ktoré otriasli verejnosťou nielen v krajinách, v ktorých sa udiali, teda v Nórsku, Čechách a Nemecku. 32-ročný Nór Anders Behring viac »

trump, alabama, obamacare

Sedieť alebo kľačať počas hymny na americkom futbale? Neprípustné, tvrdí Trump

25.09.2017 21:57

Viac ako dvesto hráčov NFL v zápasoch tohto kola pri hymne sedelo, kľačalo alebo sa modlilo. Podľa Trumpa by malo byť státie v pozore povinné a ak to niekto nedodrží, klub by ho mal vyhodiť.

pendolino, vlak

Česi predstavili Slovákom vynovené pendolino

25.09.2017 20:00

Interiér rýchlovlaku pendolino, ktorý zabezpečuje spojenie medzi Prahou a Košicami, České dráhy výrazne obnovili.

kim, trump

Nevyhlásili sme vám vojnu, odkazuje Biely dom do Pchjongjangu

25.09.2017 19:37, aktualizované: 23:16

O tom, že USA vyhlásili Pchjongjangu vojnu, hovoril severokórejský minister zahraničných vecí. Podľa Washingtonu však ide len o dezinterpretáciu.

putin

Rusko porušuje na Kryme ľudské práva, mieni OSN

25.09.2017 18:49

Podľa misie OHCHR krajina porušuje ľudské práva vnútením ruského občianstva tamojším obyvateľom a úmyselným presúvaním stoviek väzňov a zadržaných ľudí do ruských väzníc.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 101
Celková čítanosť: 225971x
Priemerná čítanosť článkov: 2237x

Autor blogu

Kategórie