Založ si blog

Albert Škarvan

V posledný januárový deň roku 1869 sa narodil v Tvrdošíne Albert Škarvan, svojrázna slovenská osobnosť druhej polovice 19. a začiatku 20. stor.

 

Z rodnej Oravy odišiel na štúdiá medicíny do Budapešti a do Prahy, kde bol členom spolku slovenských študentov Detvan. Nepatril vraj práve k vzorným študentom, jeho rovesníci spomínajú, že viedol dosť bohémsky život, čo naznačuje neskôr aj list jeho brata.

 

Medicínu napokon doštudoval v Innsbrucku a nastúpil na vojenskú službu do Košíc. Vtedy urobil krok, vďaka ktorému sa jeho meno roznieslo nielen po vtedajšom Uhorsku, ale aj za jeho hranice. 7. februára 1895 si sadol k stolu a napísal hlavnému štábnemu lekárovi list. „Mal by som Vám ústne zdeliť, o čom Vám píšem, ale používam na to pero, pretože sa obávam, že ústne by som Vám to neoznámil dostatočne jasne a spokojne,” písal. „Umienil som si nevrátiť sa viac k svojím vojenským povinnostiam, zaumienil som si nebyť viac vojakom, nenosiť vojenskú rovnošatu, ani nekonať nemocničnú službu, ktorá vlastne nie je nič iné ako vojenská služba. Zriekam sa týchto vecí preto, lebo sa ony priečia môjmu svedomiu, môjmu náboženskému citu. Som kresťan a ako taký nemôžem byť napomáhateľom vojenčiny ani slovom, ani skutkom. Doteraz som neurobil tak preto, lebo nemal som dosť duševnej sily, aby som sa vzoprel takej mohutnej moci, ako je vojenská organizácia. Ale teraz moje presvedčenie zmocnelo a stalo sa to nie hádam pod vplyvom nejakej patetickej chvíľkovej nálady, ale ako dôsledný výsledok premýšľania a mojich snáh v priebehu niekoľko rokov.”

 

Bola v tom bola pevná viera v ideály pacifizmu, či náhle pohnutie mysle? V každom prípade takýto krok sa mohol pre mladého lekára skončiť podstatne horšie, ako rozhodli jeho nadriadení. „Určite sa zbláznil,“ povedali si a poslali ho s eskortou do psychiatrickej liečebne vo Viedni s diagnózou „náboženská pomätenosť s ideami Tolstého“. V nemocnici bol v jednej izbe s poľským dôstojníkom, grófom Mazuchellim, ktorý bol tak zamilovaný do svojej ženy, že sa kvôli nej neprimerane zadlžil (neviem, či už v tom čase fungovali „nebankovky“), až sa rozhodol pred veriteľmi skočiť do Dunaja. Samovražda sa mu však nevydarila, a tak skončil v psychiatrickej liečebni, do ktorej ho jeho žena chodila navštevovať. Netrvalo dlho a dôvodom jej návštev nebol manžel, ale – mladý Albert. Keď ho eskortovali naspäť do Košíc, kde si mal odpykať štvormesačné väzenie, prišla za ním. Ešte väčším trestom ako väzenie bolo pre Škarvana odobratie lekárskeho diplomu.

 

„Naša mať ošedivela od hrôzy, je chorá a možno ani neprežije úder, ktorý si jej dal,” písal vtedy Albertovi jeho brat. „Nechaj tolstojovské bláznovstvá. Ľahko Tolstojovi kázať mučeníctvo, keď si pansky sedí na svojom majetku, v bohatstve a nik mu nebráni hovoriť, robiť, čo chce! My sme však chudobní, tvojou svätou povinnosťou je podporiť matku na jej staré kolená… Pravda, tebe je ľahko konať, ako konáš! Skončil si univerzitu, stálo to hrúzu peňazí, trápenia a starostí, a teraz, keď mať naša ostarela, zoslabla, teraz ťa nič po nej, len o to ide, aby si mohol robiť, čo sa ti páči. Zadlžil si sa ako študent a teraz nepomýšľaš na platenie. Nech platia však tí, čo sa podpísali na veksle. Našiel si dobrý spôsob zbaviť sa svojich povinností.”

 

Mladému pacifistovi nefandilo ani martinské slovenské centrum. „Mladý muž, na adresu ktorého znie list, sám sa stal odstrašujúcim príkladom nielen preto, že pre pletku i sám mnoho trpel, i rodinu do biedy uvalil, ale menovite preto, že upadol tak charakterom, že mohúc byť samostatným, rodine i národu užitočným, takmer anjelsky šľachetným mužom (tá šľachetnosť bola v ňom), stal sa následkom svojho osudného poblúdenia človekom bez zamestnania… príživníkom bohatej rodiny, bez cieľa a serióznej práce požívajúcim plody opulentného cudzieho stola a pohodlnosti miliónového majetku v studenej cudzine na západe,” napísal na jeho adresu v Národných novinách Svetozár Hurban – Vajanský.

 

Chýr o Škarvanovi sa dostal až k Tolstému, ktorý ho pozval do svojho sídla v Jasnej Poľane na miesto osobného lekára. Dlho však uňho nepobudol. Už vo februári 1897 ho vypovedali z Ruska. Usadil sa medzi tolstojovcami v Londýne, kde vraj opäť žil svojím búrlivým životom. „Koľkokrát sa mi chcelo otvoriť túto lebku a pozrieť sa, o čom premýšľa. Nemohol som sa zbaviť dojmu, že pod rúškom tolstojovskej pokory a hľadania Kristovej viery myslí stále na ženy,” napísal o ňom vtedy 22-ročný ruský emigrant Vladimír Bonč-Brujevič, ktorý sa zaradil v emigrácii medzi blízkych spolupracovníkov Vladimíra Iljiča Lenina. V roku 1898 sa Škarvan presťahoval do Švajčiarska, bol lekárom v Locarne a v Ženeve a na Slovensko sa vrátil až v roku 1910 na základe amnestie cisára Františka Jozefa I.

 

Ďalšie Škarvanove  lekárske zastávky boli Dolné Terany, Bátovce, Liptovský Mikuláš a tou poslednou Liptovský Hrádok. Z tolstojovského prostredia si priniesol aj záujem o esperanto, v ktorom videl prostriedok napomáhajúci mierovému spolužitiu národov. V roku 1907 vydal prvú slovenskú učebnicu tohto umelého medzinárodného jazyka. (Pri príležitosti 100. výročia vydalo slovenské esperantské vydavateľstvo Espero v roku 2007 túto učebnicu s nezmeneným obsahom). Venoval sa aj prekladom z francúzštiny a ruštiny, okrem iných preložil aj Tolstého román Vzkriesenie.

 

Svoj život zhrnul Albert Škarvan vo Vlastnom životopise, ktorý vznikol na základe osobných denníkov. Známejšie sú však jeho Zápisky vojenského lekára, ktoré vydal v roku 1920 a ktoré opätovne vyšli v roku 1991.

 

Albert Škarvan zomrel v Liptovskom Hrádku 29. marca 1926. „Albertovo vychladnuté telo zabalili do bielej plachty. Voľná ostala len tvár, vyrovnaná a milá aj po smrti,“ píše o Škarvanovom odchode zo sveta Peter Zván v životopisnom románe Rojko, ktorý vyšiel v roku 1959. „Zosnulého položili do prostej rakvy z neohobľovaných dosák, bez veka, ako si nebohý želal. Rakva s mŕtvym zapadla na povrazoch do studenej hĺbky. Nebožkého tvár sa dívala smerom k Tatrám, na Kriváň, ktorý mu býval v cudzine symbolom domova. Mohutná pieseň rozkvitla na perách smútiacich v nádherný chorál a potešujúc i povznášajúc tíško doznievala nad šumiacim lesom:

Kto ctí pravdy božskej zákony,

tomu moja pieseň slávou zazvoní!“

 

V roku 1994 režisér Jaroslav Rihák natočil televízny film Albert, Albert. Nevidel som ho, takže len z informácií viem, že hlavnú úlohu stvárnil maďarský herec János Bán, známy z filmu Vesničko má středisková.

„Žena za pultom“ by mala deväťdesiat

28.05.2018

Dnes niečo pre televíznych pamätníkov. Medzi najsledovanejšie seriály v 70. rokoch patrila „Žena za pultom“, v ktorej hrala hlavnú úlohu Jiřina Švorcová, ktorá sa narodila pred 90 rokmi, viac »

Osud ho zahnal až na „koniec sveta“

22.05.2018

„Osud si ma vybral, aby ma dobre popreháňal“, vyjadril sa Martin Kukučín s jeho príznačným humorom. Väčšinu života prežil v cudzine, no stal sa spisovateľom slovenským. Zomrel pred 90 viac »

„Divný Janko“ 20. storočia

21.05.2018

„Borodáč nás učil po javisku chodiť, Jamnický tancovať,“ napísal vo svojich memoároch herec František Zvarík. Herec, režisér, scenárista a pedagóg Ján Jamnický sa narodil pred 110 viac »

zjuganov, Žirinovský

Putinovo Jednotné Rusko prehralo štvrté gubernátorské voľby

24.09.2018 21:23

Podľa expertov sa protestné hlasovanie javí ako reakcia na nepopulárne rozhodnutie zvýšiť vek odchodu do penzie.

My sme Oleh Sencov, zhromaždenie

Paríž udelil čestné občianstvo Olehovi Sencovovi

24.09.2018 20:50

Ukrajinského filmára v Rusku odsúdili za údajné teroristické aktivity a obchodovanie so zbraňami na 20 rokov väzenia.

nórsko, parlament

Po zadržaní Rusa podozrivého zo špionáže prehľadali Nóri parlament

24.09.2018 20:21

Ruské veľvyslanectvo reagovalo, že muža zadržali pod "absurdnou zámienkou".

kompa, loď, dunaj, gabčíkovo,

Nie je kompa, nie je zmluva. Štátna SVP žiadnu nezohnala

24.09.2018 19:59

Štátnej firme sa nepodarilo zaobstarať si kompu, ktorá mala nahradiť dnes fungujúce plavidlo súkromnej firmy Ponton City.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 114
Celková čítanosť: 279097x
Priemerná čítanosť článkov: 2448x

Autor blogu

Kategórie