agenturatortura

Boli osobnosťami svojej doby. Nielen vo Zvolene. Určite neboli celebritami podľa súčasných kritérií, čo však neznamená, že by sme si ich život a dielo nemali pripomínať. Z úcty k nim, i pre vlastné poučenie.

Ján Vesel

Na začiatku minulého storočia patril advokát Ján Vesel (* 25. septembra 1862, Kráľová pri Banskej Bystrici – † 22. marca 1931, Banská Bystrica) medzi najvýznamnejších Zvolenčanov. Do mesta prišiel v roku 1891 na miesto koncipienta v kancelárii Samuela Štefana Medveckého, brata spisovateľky Terézie Vansovej. O päť rokov neskôr sa osamostatnil a veľmi aktívne sa zapojil do slovenského pronárodného života. Svoju pomoc národu videl v pozdvihnutí jeho hospodárskej, životnej úrovne. Základným krokom bolo vytvorenie Zvolenskej ľudovej banky (ZĽB). Jej založenie inicioval práve Ján Vesel a v jeho dome sa 1. mája 1902 konalo aj ustanovujúce valné zhromaždenie, ktoré ho zvolilo za správcu. „Okrem voľby orgánov sa na úvodnom zhromaždení formulovali stanovy, ktoré museli byť v súlade so zákonnými predpismi,“ citujem z najnovšej monografie Zvolena. „Spísala sa zápisnica a podala informácia o prvotných výdavkoch. Zakladatelia banky Vesel a Fajnor ich väčšinou kryli z vlastného vrecka. Zatiaľ čo atmosféra v dome Veselovcov bola slávnostná a založenie banky účastníkmi vysoko pozitívne hodnotené a vítané, situácia v meste a pred bránami domu tomu nezodpovedala. Predstavitelia mesta dali jasne na vedomie odmietavé stanovisko. Keď Ján Vesel požiadal o zapožičanie mestskej dvorany na valné zhromaždenie banky, mešťanosta Matej Skrovina mu ju neposkytol. Predstavitelia banky boli charakterizovaní ako panslávi. Zvolenská, prevažne maďarónska spoločnosť ich bojkotovala a nielen slovne napádala.“

Nuž, s hrsťou irónie môžem napísať, že doba sa vo Zvolene ani veľmi nezmenila. Až na to maďarónstvo. Ale radšej sa budem venovať Veselovcom…

ZĽB sa zaradila medzi najúspešnejšie bankové subjekty na Slovensku, prekonala aj ťažké vojnové roky a po vzniku Československej republiky významne prispela k hospodárskemu rozvoju zvolenského regiónu. V jej priestoroch sa už na druhý deň po podpise Martinskej deklarácie zišli zvolenskí národovci, ktorí vytvorili miestnu Slovenskú národnú radu. Nechýbal v nej Ján Vesel a jej úlohou bolo zabezpečiť normálny chod života v meste po vzniku samostatnej republiky, na čo poskytla financie práve ZĽB. V predposledný deň roku 1920 sa ZĽB zmenila na Národnú banku, úč. spol., a jej sídlo sa presťahovalo do Banskej Bystrice.

Boli raz Zvolenské noviny i zvolenská tlačiareň

Ján Vesel nechýbal ani pri iných významných udalostiach Zvolena tých čias. Spomeňme aspoň založenie Zvolenských novín 25. februára 1904, prvé slovenské periodikum vo Zvolene. (Onedlho si teda pripomenieme 110. výročie vzniku týchto novín. Ešte pred dvoma rokmi si mohli občania Zvolena kúpiť ich pokračovateľa, mestský týždenník, ktorý, žiaľ, zlou politikou vedenia mesta skrachoval. Čo tak pripomenúť si toto výročie obnovením periodika, ktoré bude naozaj slúžiť všetkým občanom Zvolena? Rád sa pridám.)

V roku 1904, 2. apríla, vznikla vo Zvolene Pohronská účastinárska kníhtlačiareň. Medzi menami jej zakladateľmi opäť nechýba Ján Vesel. (Žiaľ, aj bohaté tlačiarenské tradície Zvolena sú dnes už minulosťou. Na vine je divoká privatizácia začiatkom 90. rokov. Môžem to potvrdiť na základe osobnej skúsenosti. Vo zvolenských tlačiarňach som bol robotníkom od roku 1974 do roku 1991. Nešlo síce o veľký podnik, len o malú prevádzku Tlačiarní SNP, n. p., Martin, no mali sme monopol na výrobu školských tlačív – triedne knihy, žiacke knižky, vysvedčenia… Tohto monopolu sa nové „podnikateľské“ vedenie, ktoré získalo prosperujúci podnik za pár halierov, nezmyselne a neprofesionálne vzdalo, azda videlo perspektívu v inej tlači, napríklad erotických časopisov, a napokon „úspešne“ priviedlo tlačiareň do krachu. Už niekoľko rokov je jej budova v centre mesta prázdna.)

Zora Paulendová

Ján Vesel bol tým najsvetlejším príkladom pre svoje deti. Aj ich mená patria do histórie mesta a Slovenska. V monografii Zvolena, ktorá vyšla pred 20 rokmi, nájdeme však zmienku len o dcére Zore, ktorá pod menom Paulendová (* 28. januára 1905, Zvolen – † 17. júna 1999, Zvolen) patrila k hereckým osobnostiam Divadla Jozefa Gregora – Tajovského, pri ktorého zrode v roku 1949 bola. O synoch ani ťuk. Podobne je tomu aj v novej, vlani vydanej monografii, pravda, keďže jej chýba register, mohol som ich prehliadnuť.

Skúsim trochu napraviť túto chybičku krásy a v krátkosti ich pripomenúť, aby si azda svet nemyslel, že sme všetci Zvolenčania rovnakí a nedokážeme si uctiť ľudí, ktorí sa zapísali do histórie mesta, pritom k tomu nepotrebujem ani peniaze mestských, krajských a na ne naviazaných inštitúcií, ani slávnostné štrnganie pohármi, ktoré sú pre dnešných mocných obľúbenou príležitosťou predviesť svoju domnelú noblesu.

Miloš Vesel

Najprv sa pristavím pri mene Miloš Vesel. Hlavne preto, že dnes je tomu práve 105 rokov, čo vo Zvolene uzrel svetlo sveta (29. januára 1909) a vlastne ma tak inšpiroval k napísaniu tohto blogu. Podľa vzoru starších bratov, dvojičiek Milana a Mirka, sa aj on rozhodol pre vojenskú rovnošatu. V roku 1941 ho nasadili na východný front, z ktorého sa vrátil domov na liečenie a po ňom mu zverili velenie posádky v Ružomberku. Tu ho zastihlo vyhlásenie SNP, ktoré pomáhal pripravovať. Už 26. augusta 1944 na rozkaz Jána Goliana pripravil posádku na boj a viedol svojich vojakov na jednom z najnáročnejších úsekoch povstaleckého frontu pri Bielom Potoku a na vrchu Ostrô. Po ústupe do hôr bol zástupcom veliteľa 2. československej paradesantnej brigády, zatiaľ čo ho profašistické súdnictvo odsúdilo na trest smrti a za jeho zatknutie bola vypísaná vysoká odmena. Od februára 1945 velil delostrelectvu 4. samostatnej československej brigády 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Po vojne zostal v uniforme, po februári 1948 však ani jeho neminulo „čistenie“ v československej armáde, po prepustení v roku 1950 mohol pracovať len ako skladník alebo robotník. V roku 1964 ho rehabilitovali. Zomrel v Ružomberku 22. júna 1989. Hodnosť generála mu udelili až in memoriam.

Mirko Vesel

Už som spomenul, že Milošovi starší bratia, dvojičky Milan a Mirko, boli takisto dôstojníkmi. Narodili sa vo Zvolene 23. mája 1903 a prešli vojenskou akadémiou v Hraniciach na Morave.

Mirko bol v roku 1944 prednostom doplnkovej správy ministerstva národnej obrany a aj on sa podieľal na príprave vojenského vystúpenia slovenskej armády proti hitlerovcom, a to v Šrobárovej odbojovej skupine. 29. augusta 1944 bol v Banskej Bystrici a spolu s bratom Milanom sa podieľal na obsadení budovy Veliteľstva pozemného vojska a na zadržaní dôstojníkov, ktorí nesúhlasili s ozbrojeným vystúpením proti nemeckej okupácii. Počas SNP bol na čele politickej správy 1. československej armády na Slovensku, ktorú od októbra 1944 zastupoval v Londýne a v Moskve. Po vojne už ako brigádny generál bol náčelníkom štábu veliteľstva delostrelectva Ministerstva národnej obrany v Prahe, vo februári 1948 emigroval do Nemecka, kde robil sústružníka a zámočníka. Napriek dlhoročnému odtrhnutiu od vlasti nestratil proslovenské povedomie a napríklad neprijal ani nemecké občianstvo. Zomrel vo Weil der Stadte 6. júna 1976.

Milan Vesel

Milan Vesel slúžil v roku 1944 na veliteľstve 1. divíznej oblasti v Trenčíne. Podobne ako jeho bratia sa zúčastnil príprav SNP, počas neho bol posádkovým veliteľom v Banskej Bystrici, neskôr partizán v skupine majora Volkova. Od apríla 1945 bol krátky čas opäť posádkovým veliteľom v Banskej Bystrici, potom velil delostrelcom v Košiciach. V októbri 1949 ho však poslali na zvláštnu dovolenku a z nej putoval do väzenia. V roku 1951 ho Národný súd odsúdil na 16 rokov väzenia, k čomu mu po odvolaní Najvyšší súd pridal ešte šesť rokov. Okúsil chlad väzenských ciel v Bratislave, Leopoldove a v Prahe a hoci ho prepustili už v roku 1955 a neskôr občiansky i vojensky rehabilitovali, dá sa povedať, že si zo všetkých bratov najviac vytrpel. Ďalšie roky pracoval v ružomberskom závode ČSAD, ako dôchodca sa vrátil do Zvolena, kde zomrel 26. septembra 1984.

Ivan Vesel

Najstarší z bratov Veselovcov Ivan, ktorý sa narodil 5. decembra 1901 vo Zvolene a jediný z rodiny zostal slobodným, po vzore otca vyštudoval právo a pôsobil v súdnictve v Banskej Bystrici, Modrom Kameni, Novej Bani, Námestove a Bratislave. Pre nesúhlas so slovenskou orientáciou na hitlerovské Nemecko sa už v roku 1939 dostal do väzenia. Ani po prepustení z neho nepoľavil v odbojovej aktivite a zúčastnil sa SNP, najprv ako pracovník propagačného oddelenia, potom organizoval činnosť súdnictva na povstaleckom území. V horách sa pridal ku Kaličenkovej partizánskej skupine. Po vojne pokračoval v Košiciach a v Bratislave vo svojej právnickej profesii, no samozrejme sa aj jeho dotkli perzekúcie, ktorým bola vystavená celá rodina Veselovcov. Zomrel v Bratislave pred 50 rokmi, 4. februára 1964.

Elena, Mária a Kornélia Veselove

Celkom mal Ján Vesel so svojou manželkou Kornéliou (1866 – 1945) 12 detí. Ak už spomíname túto ťažko skúšanú rodinu, nemôžeme obísť ani lekára Ludvíka Nábělka (* 10. mája 1896, Kroměříž – † 14. októbra 1982, Banská Bystrica). Bol manželom Eleny Veselovej (1896 – 1986). Pôsobil v ilegálnom občianskom odboji, jeho chata na Donovaloch sa stala bezpečným úkrytom pre Vavra Šrobára, počas SNP viedol propagačné oddelenie a v horách bol lekárom 1. paradesantnej brigády. Po vojne bol v hodnosti plukovníka prednostom zdravotného oddelenia divízie v Banskej Bystrici a zobral na seba veľkú zodpovednosť pri identifikácií obetí fašistického teroru v masových hrobov.

Ďalšia dcéra Kornélie a Jána Veselovcov Mária (1900 – 1980) sa vydala za Václava Vaška, rodáka z českých Sedlčian (* 19. apríla 1890). Aj jeho by sme našli medzi aktívnymi účastníkmi antifašistického odboja. Spolupracoval najmä so švagrom Mirkom. V roku 1944 bol generálnym sekretárom Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici a samozrejme sa aj on zapojil do povstaleckého zápasu. Prišiel február 1948 a poslali ho do dôchodku. V roku 1955 ho dokonca zatkli za údajnú velezradu a súd mu nadelil 14 rokov za mrežami. Na základe amnestie sa dostal na slobodu po piatich rokoch, v roku 1960, rehabilitovali ho v roku 1972, zomrel v Prahe 9. septembra 1976.

Kornélia Veselová (1906 – 1989) sa vydala za chemického inžiniera Františka Kozmála (* 15. novembra 1901, Chtelnica – † 16. júla 1970, Bratislava). Od roku 1937 bol vedúcim prevádzky výroby celulózy v Ružomberku, konca vojny sa dožil v tábore v Novákoch. V povojnovým období patril medzi našich najvýznamnejších odborníkov na spracovanie dreva.

Zaslúžili by si aspoň pamätnú tabuľu

Samozrejme, na takom krátkom priestore som mohol podať len základné informácie o rodine Veselovcov, spojenej s mestom Zvolen. V ňom síce nájdeme Ulicu bratov Veselovcov, no to je tak asi všetko. Pritom príležitostí uctiť si ich pamiatku aspoň pamätnou tabuľou bolo a stále je dosť. Už počujem odpoveď na túto moju pripomienku: Nie sú peniaze! Nuž, ja tvrdím, že je to viac o úcte a charaktere ako o peniazoch. Keď sa našli financie na pamätnú tabuľu chlapa, ktorý si v auguste 1968 ľahol pod sovietsky tank, keď sa našli peniaze na pamätnú tabuľu, ba na honosný pamätník na pamiatku stretnutia Rázusa a Hlinku vo Zvolene v októbri 1932 (viac v mojom blogu http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/11/16/zvolenske-kocurkovo-alebo-cim-sa-previnil-basnik-milov/, tak by sa azda mohli nájsť aj na spomienku na také osobnosti v histórii Zvolena a Slovenska, ako sú Ján Vesel a jeho deti.