agenturatortura

Dunaj – druhá najdlhšia rieka Európy, veľtok, ktorý oddávna zasahoval do osudov ľudí, i celých národov. Býval hranicou i spojivom. Dnes vari možno povedať, že je to rieka, ktorá nerozdeľuje, ale spája. Kde sú však jej pramene?

Ak píšem v množnom čísle, je to preto, že tých prameňov Dunaja je niekoľko. Skutočnou kolískou rieky je Čierny les – Schwarzwald – na juhozápade Nemecka v spolkovej krajine Bádensko – Württembersko.

Donaueschingen

Oficiálnym prameňom Dunaja je studňa v zámockom parku v  Donaueschingene. Informačná tabuľa nám hovorí, že tajomstvo zrodu tejto významnej rieky lákalo už rímskeho cisára Tiberia, ktorý sa tu zastavil v roku 15 pred n. l. Slávnostný tábor si tu rozložil v roku 1499 aj cisár Maximilián I. a rád sem chodieval i posledný nemecký cisár Wilhelm II. Prameň v zámockom parku dal do dnešnej podoby upraviť gróf Karol Egon III. v roku 1875. Číru vodu zachytili do rondelu, nad ktorým sa nachádza skulptúra, znázorňujúca matku Baar (tak sa nazýva kraj okolo Donaueschingenu), ako vyprevádza na dlhú púť svoju dcéru Donau. Áno, dcéru. V nemčine je totiž Dunaj (Donau) ženského rodu a na muža sa premení až po prekročení rakúsko-slovenských hraníc. Podľa tabule je od tohto prameňa do Čierneho mora 2 840 km.

Oficiálny prameň Dunaja v zámockom parku v meste Donaueschingen

Matka Baar vyprevádza svoju dcéru Donau na dlhú púť z Čierneho lesa do Čierneho mora

Pri prameni sú osadené tabule krajín, cez ktoré Dunaj preteká. Nechýba ani tabuľa so slovenským dvojkrížom a so slovenským i nemeckým odkazom: Dunaj – ty hranica vekov, národov a štátov staň sa v ich budúcich rokoch spojnicou v tisícročiach.

Voda zo zámockého prameňa odteká asi stometrovým podzemným kanálom do riečky Brigach, ktorá tvorí os rozsiahleho zámockého parku s jazierkami, mohutnými stromami, tenisovým a jazdeckým areálom a inými športovými zariadeniami. Na dolnom okraji mesta sa Brigach spája s ďalšou horskou riečkou Breg a až spoj týchto riek považujú niektorí geografi za skutočný začiatok Dunaja. Označuje ho kilometrovník 2 779, čo nám akosi nepasuje, keďže od zámockej studne sem sú to zhruba dva kilometre. Kde sa stráca tých 60 km? Asi jediným vysvetlením je, že 2 779 km sa meria od mesta Tulcea, pri ktorom sa Dunaj vetví na tri hlavné ramená Dunajskej delty.

Sútok Bregu a Brigachu na okraji mesta Doanueschingen považujú niektorí geografi za pravý začiatok Dunaja

Každý rok v októbri sa v Donaueschungene konajú „Donaueschinge Musiktage“, čo pripomína aj súsošie pred radnicou.

Súsošie pred radnicou v Donaueschingene

Malá spomienka na jún 1996:

Vtedy som si rozložil nocľah priamo na sútoku Bregu a Brigachu pri akomsi pamätníku vedľa plota, ktorý lemuje prístupový chodník od mesta. Unavené telo som nasúkal do spacáka, počítal som hviezdy nad hlavou, keď som počul, že sa po chodníku ku mne blížia kroky. Nevzrušoval som sa nad tým. Ležal som asi meter od rohu plota. Keď dievčina, ktorá v sprievode svojho priateľa prišla na roh, zbadala takmer pod nohami ležiacu postavu, zvrieskal, akoby stupila na hada. Rýchlo som vyliezol, aby som dokázal, že som živý a nie nejaká pohodená mrcina, a nakoniec sme to všetci traja zobrali s úsmevom.

Brigach

Kolískou Dunaja je pohorie Schwarzwald, ktoré sa tiahne ako chrbtica celým Bádenskom – Württemberskom od severu na juh tejto spolkovej krajiny.

Pri prameňoch Dunaja som bol viackrát. Priviedol som k nim aj priateľov, s ktorými každú jar makám na poliach na druhej strane Schwarzwaldu. A dvakrát som sa k nim vybral v sedle bicykla, aby som na dvoch kolesách „splavil“ rieku aspoň po Bratislavu. Prvýkrát to bolo individuálne v roku 1996, druhýkrát v lete roku 2010 v spoločnosti turistického priateľa Drahoša Grábisa zo Zvolena.

Do Sankt Georgenu sme sa dostali pohodlne vlakom. Drobné prší, ale to nás neodradí od usilovného šliapania do pedálov k prameňom Brigachu, ktorý sa nachádza v záhrade jednej horskej, lazníckej usadlosti. Informačná tabuľka nám hovorí, že sme vo výške 925 m n. m., že dĺžka Brigachu je 43 km a že odtiaľto je to do Čierneho mora 2 850 km. Rýchlo preratúvame: 2 850 – 43 = 2 807 km. Znova sa nejaké kilometre „vyparili“? Že by tí, čo merali Dunaj, používali rôzne metre?

Laznícka usadlosť, pri ktorej pramení Brigach

Prameň Brigachu

 
Názov Brigach vraj pochádza od starých Keltov a označuje horský potok (keltsky brigina – hora, výšina, a prípona ach = staronemecky rieka, potok). O tom, že v týchto horách Kelti naozaj žili, svedčia aj archeologické nálezy uložené v múzeu v Sankt Georgene.

Od prameňa Brigachu nás čakalo ešte krátke stúpanie, potom príjemný zjazd a znova výstup do horského mestečka Schönwald, ktoré dnes žije aj z cestovného ruchu. V zime tu vládnu dobré snehové pomery, ktoré umožňujú rozvoj zjazdového i bežeckého lyžovania.

Celkový pohľad na horské mestečko Schönwald

 V informačke nám vysvetlili, ako sa dostaneme na bicykloch k prameňu Bregu. Bol som tu síce pred 14 rokmi, ale detaily v pamäti predsa len trošku zapadli prachom. Popri nás fučia mladíci z partie, ktorá sa nás pred Schönwaldom pýtala na cestu. Samozrejme, po nemecky. Keď počujem rýdze slovenské nadávky (na prudké stúpanie), spoznávam, že sú to „Nemci“ z Levíc. Partia cykloturistov má rovnaký cieľ ako my. Len s tým rozdielom, že oni šliapu naľahko a dolu v kempingu majú sprievodné autá, zatiaľ čo my si celú „kuchyňu, špajzu, obývačku i spálňu“ vezieme poctivo na nosičoch.

Breg

Pár kilometrov po asfalte, potom hore lesnou cestou, opäť kúsok asfaltu už vysoko na hrebeni Schwarzwaldu a zastavujeme pri tom najvzdialenejšom prameni Dunaja, pri prameni riečky Breg (názov – hoci znie slovansky – má údajne rovnaký pôvod ako Brigach). Pri prameni nechýba hostinec Donauquelle Kulmenhof, k samotnému prameňu treba urobiť pár krokov po chodníku. Tabuľa pri ňom hovorí, že odtiaľto je to k Čiernemu moru 2 888 km, že sme v nadmorskej výške 1 078 m a že kúsok nad nami, vari sto metrov cez lúku, je hlavný hrebeň Schwarzwaldu, ktorý je zároveň rozvodím medzi Dunajom a Rýnom. Ako sa môžeme neskôr presvedčiť na vlastné oči, súboj týchto dvoch riek má dlhú históriu i zaujímavú súčasnosť.

Pri najvzdialenejšom prameni Dunaja s filmujúcim spolucestovateľom Drahošom

Pri prameni Bregu sme sa stretli s cykloturistami z Levíc

Na balvane pred Kulmenhofom je ďalšia tabuľa, ktorá hovorí, cez ktoré krajiny Dunaj preteká. Zmeny v politickej geografii Európy však sem zatiaľ nedorazili a tak sa na nej píše aj o Československu, Juhoslávii a Sovietskom zväze. Pre spresnenie dodajme, že Dunaj dnes preteká Nemeckom, Rakúskom, Slovenskom, Maďarskom, Chorvátskom, Srbskom, Bulharskom, Rumunskom, Moldavskom a Ukrajinou, hoci u niektorých krajín ide iba o hraničnú rieku, navyše, ako je tomu v prípade Moldavska, len o pár kilometrov.

Nad prameňom Bregu je kaplnka sv. Martina. Pri jarnej návšteve pred ňou žiarili fialové a biele šafrany, v lete je paleta farieb a kvetov podstatne pestrejšia. Pamätná tabuľa hovorí o cisárovi Tiberiovi, ktorý už pred dvoma tisícročiami pátral po prameňoch Dunaja a na mieste, kde dnes stojí kaplnka, bývala údajne rímska svätyňa.

Reštaurácia Kulmenhof pri prameni Bregu

Kaplnka svätého Martina pri prameni Bregu a tabuľa pripomínajúca cisára Tiberia

Breg je po svojom zrode len skromným jarkom, ktorý navyše miestni horali zachytávajú do malých nádrží. Po 6 km prichádzame do mestečka Furtwangen. Už od stredoveku bolo jedným z centier majstrov hodinárov. Toto remeslo má vo Schwarzwalde stáročné tradície a najmä kukučkové hodiny v najrôznejších veľkostiach, od takých, ktoré sa vmestia do dlane, až po opachy, ktoré by sme mali problém vtesnať do obývačky, sú cenným suvenírom, ktorý si turisti odnášajú z tohto kraja. Vo Furtwangene je aj Nemecké múzeum hodín, v ktorom sú mnohé unikáty, ako napríklad hodiny benediktínskeho mnícha Thaddäusa Rinderleho z roku 1787, ktoré ukazujú astronomický čas vo všetkých kútoch sveta, ale aj najnovšie výrobky schwarzwaldského hodinárskeho priemyslu. Vo Furtwangene je aj vysoká škola, ktorá vychováva odborníkov na jemnú techniku, elektrotechniku, elektroniku a informatiku.

Aj Dunaj začína svoju dlhú púť ako obyčajný potok

Jazda dolu popri zurčiacich vodách Bregu je príjemným osviežením. Do vzhľadu údolia však zasiahne (stav v lete 2010, možno už zasiahla) nová priehrada pri Zindelsteine.

Ešte jedna spomienka na jún 1996

Pod mestečkom Immendingen vybudovali voľné táborisko pre cykloturistov. K nemu sa spája jedna spomienka na moju jazdu v júni 1996.

Na úvod musím napísať, že na cestu som sa vybral po brigáde neďaleko mesta Rastatt. Za zarobené peniaze som si kúpil lacný bicykel a základné vybavenie a napriek tomu, že všetci kamaráti nad mojím počínaním nechápavo krútili hlavou, vybral som sa domov na bicykli. Zvládol som to za 11 dní, išlo o niečo vyše 1 200 km. Pred odchodom sa mi však stala veľmi nemilá vec: v kempingu, v ktorom sme spávali, ma okradli. Tipoval som, kto to bol. Linda, susedka, pôvodom z Thajska, ktorú si tam priviedol za ženu jeden miestny Nemec, patrila k častým návštevníkom a prišla ku mne aj vtedy, keď som si balil veci. Vraj či nepotrebujem s niečím pomôcť. Nepotreboval som. Keď už všetko bolo usporiadané, rozhodol som sa urobiť si poriadok v peňaženke, ktorú som dosť ledabolo nechal pohodenú v chatke na stole. A šok! Zo zárobku mi v nej zostalo len 200 mariek, ktoré mi veľkodušný zlodej nechal, aby som azda cestou domov neskapal od hladu. Pravda, zavolal som policajtov, spísali zápisnicu, spýtali sa, či niekoho podozrievam, nuž, povedal som podľa pravdy, a vtedy sa spustil krik! Policajti mi dali „dobrú radu“: Vraj ak nemám dôkazy, aby som radšej mlčal, lebo môžem čeliť obžalobe za krivé obvinenie! Nuž, super! Neskôr som sa dozvedel, že to nebola ani prvá, ani posledná krádež, pri ktorej bola „nevinná“ Linda. Asi po dvoch rokoch jej muž zomrel na rakovinu, ona sa začala čoraz viac špecializovať na lacný spôsob zárobku, až to dospelo do takého štádia, že ju nejaký podgurážený okradnutý chlap pichol nožom. Trafil sa presne.

Po takejto smutnej skúsenosti som sa teda vybral na dlhú cestu domov. Večer som dorazil na táborisko pod Immendingenom. Bolo prázdne, sezóna sa ešte nezačala. Rozložil som sa v jednom z prístreškov a chystal som si skromnú večeru. Vtedy pri mne zastala motorka a chlap, ktorý na nej prišiel, zamieril ku mne. Slušne pozdravil, spýtal sa ma, odkiaľ som, odkiaľ idem a kam, a po týchto základných otázkach a odpovediach sa ma opýtal, či si nedám pivo. Nuž, určite by bodlo, ale po nepríjemnej skúsenosti spred troch dní som mu nedôveroval. Neodradilo ho to. Začal mi rozprávať, že on je veľký pivkár, že by mal s tým prestať, lebo začína priberať, že by sa mal vrátiť napríklad k cyklistike. Vraj pred niekoľkými rokmi bol s partiou bicyklovať sa po Korzike. Po týchto slovách sa moja nedôverčivosť vyparila a úplne zmizla, keď mi chlap dal otázku, že teda, keď nemám chuť na pivo, či si nedám pohárik koňaku. Nuž, dobre, tentoraz ma prehovoril. Zašiel k motorke a vrátil sa s fľašou a dvoma pohárikmi. Priťukli sme si. Vysvitlo, že chlap neprišiel na táborisko náhodou, má ho pod palcom a tak sa občas príde podívať, či je všetko v poriadku. Dali sme si ešte za jeden a zvyšok mi podal so slovami, že to budem mať na cestu proti chladu a proti komárom. Tých komárov bolo v to leto naozaj neúnosne a tak mi pohárik ráno pred štartom alebo večer po príchode do cieľa padol vhod.

Súboj Dunaja s Rýnom

Moja „psia búda“ na cykloturistickom táborisku pod mestom Immendingen

Pod Immendingenom sa mladý Dunaj (junge Donau) zarezáva do vápencových vrstiev, v ktorých vytvoril malebný, kľukatiaci sa kaňon, súčasť prírodného parku Obere Donau (Horný Dunaj). Je to jedna z najkrajších častí dunajského údolia, turisticky veľmi vyhľadávaná.

Pred 10 miliónmi rokov, ako sa dozvedáme z informačných panelov, boli najvzdialenejšie pramene Dunaja vysoko v Alpách. Geologické sily však rozhodli, že o túto svoju pramennú oblasť Dunaj prišiel a pred 10 tisíc rokmi už bola súčasťou bazénu jeho večného rivala Rýna. Tento boj oboch európskych veľtokov trvá dodnes. Vody Dunaja sa totiž pod Immendingenom na dvoch miestach strácajú v tajomnom podzemí, v hĺbke 150 – 175 m sa znova stretávajú, nevracajú sa však späť do materskej rieky, ale dostávajú sa na povrch v 14 – 18 km vzdialenej vyvieračke Aachtopf, z ktorej tečú do Bodamského jazera, ktoré je už súčasťou rýnskeho koryta. V týchto miestach je Dunaj skromná riečka, ktorú nie je problém prebrodiť, ba stáva sa, že koryto úplne vyschne a môžeme cezeň prejsť suchou nohou!

Takto sa vyvíjala pramenná oblasť druhej najdlhšej európskej rieky

Časť vody z „mladého Dunaja“ odteká podzemím do konkurenčného Rýna

 Tu sa stráca časť dunajských vôd a tajomným podzemím preteká do Rýna

Rieka Dunaj po strate vôd. Vraj sa stáva, že v týchto miestach úplne vyschne.

V ostatných rokoch, hoci v inej časti Nemecka, zasiahol do súboja oboch veľtokov človek. Vybudovaním kanála z Bambergu do Kelheimu spojil vody Mohanu (prítok Rýna) s Dunajom, vďaka čomu už riečne lode môžu preplávať celou Európou od Severného mora k Čiernemu.

(V pokračovaní vám priblížim Dunaj v spolkovej krajine Bádensko – Württembersko).

P.S.

Ako som spomenul, dvakrát som „splavil“ Dunaj od prameňov vo Schwarzwalde až po Bratislavu, k tomu som si jedno leto pridal ešte raz rakúsky úsek Dunaja s okruhom po blízkych Alpách. Samozrejme, že by som to rád potiahol až k Čiernemu moru. V prvom prípade bol problém s časom, v druhom s nedostatkom financií, hoci som si zvykol cestovať veľmi lacno s nocľahmi „pod širákom“, v krajnom prípade – najmä kvôli nevyhnutnej očiste – v kempingoch. Ale aj taký bicykel má svoju „spotrebu“. Navyše niečo treba investovať aj do vstupeniek a treba počítač aj s nečakanými výdavkami, ktoré sa môžu vyskytnúť počas takejto dlhodobejšej cyklotúry.

Cieľ mojich ciest popri Dunaji nebol len „trošku sa pobicyklovať“. Urobil som z nich nejaké reportáže, v tom čase ešte napríklad aj pre rozhlas, ale viac – menej pre turistov. Samozrejme, mám predstavu, ako z celej cesty pripraviť reportážno-dokumentačnú publikáciu, prinajmenšom pre internetové vydanie na spôsob mojich materiálov na stránke http://www.stenllyremeselnik.sk/clanky/slovensky-direkt–cesty-za-krasou-a-poznanim—ozveny-z-ciest—internetove-noviny-a-magaziny.html

(pod menom Jožo Baška). Ale môj cieľ, s ktorým som sa obrátil aj na niektorých slovenských poslancov v Európskom parlamente, bol a je aj trochu väčší. Takouto propagačnou jazdou prilákať ďalších cyklistov a najmä cykloturistov a spustiť sa v jedno lete v pestrofarebnom a mnohonárodnom pelotóne dolu riekou, ktorá – a to som si vzal ako motto – nerozdeľuje, ale spája. Niečo na spôsob vodáckej TID-ky, alebo podobných akcií, ktoré sa organizujú inde vo svete, na všetkých kontinentoch. Odpoveď? Nulová. Uznávam, hoci som už trochu „odrastenejší“, nie som žiaden svetoznámy hokejista.

Ale čo nebolo, môže byť. Vzhľadom na moju momentálnu situáciu však nemám šancu pokryť náklady, ale ak by sa našiel sponzor, cítim sa dostatočne silný na to, aby som jazdu dolu celým Dunajom zvládol „bez straty kytičky“. A potom by to mohol byť impulz aj k medzinárodnému projektu. Plán počíta so 70 dňami (vrátane presunu po vlastnej osi k prameňom rieky a od jej ústia), pri minimálnych nákladoch 15 € (nocľah v kempingu, skromná „marketová“ strava, nejaké vstupenky…) na deň je to teda 1 050 € na celú akciu, pri výhodnejšej jazde vo dvojici dvojnásobok, čo zase nie je až taká horibilná suma, veď to – pri náhodnom porovnaní – predstavuje len necelú polovicu toho, čím napríklad mesto Zvolen pred dvoma rokmi prispelo jednému miestnemu úspešnému podnikateľovi na propagačný víkendový výlet do Mníchova, ktorého výsledky pre mesto sú zahalené rúškom tajomstva. Aha, nechal som sa uniesť: nie som úspešný podnikateľ. Čo už? Aspoň sa tí úspešní majú s kým porovnávať. Ale stále mám aj na organizovanie takýchto srandičiek živnosť, takže ak by sa našiel sprostredkovateľ sponzora, môžem ho primerane odmeniť.

V prípade, že by niekto mal záujem o bližšie informácie o miestach, spomínaných v tomto, ale aj v predošlých a budúcich článkoch, rád mu ich poskytnem.

Foto: autor článku