Založ si blog

Hugo

(Tento polopravdivý, polovymyslený polopríbeh – polopoviedku som zverejnil už vari pred 15 rokmi v prílohe jedného slovenského denníka. Bol to v časoch, keď sa ešte za novinárske a publicistické materiály platilo. Ak pred rokmi boli takéto a podobné postavičky v slovenských mestách raritou, dnes sú bežnou realitou.)

 

Motto:

„Milí priatelia, nepohŕdajte nikým. Pohŕdanie je útočišťom povýšencov, pozérov, škrát, hlupákov, je maskou, ktorou sa chráni prázdnota a niekedy aj chrapúnstvo, maskou, ktorá si odpúšťa ducha, úsudok a dobrotu.“

                                                                         Alphonse Daudet, francúzsky spisovateľ

 

  Sedeli sme s kolegom Milanom na terase kaviarne na nábreží, popíjali sme vodku s tonikom a ospalo, nezúčastnene sme sledovali ruch na chodníku.

  – Chudák, – prerušil Milan pridlhé mlčanie.

  Otočil som hlavu tým smerom, ktorým sa díval. Na rohu najbližšej ulice, pod starým košatým javorom, ktorý tu bohvieakým zázrakom prežil výstavbu sídliska, stáli dva kontajnery. Pri nich sa motal drobný chlapík. Na strapatej, predčasne prešedivenej hlave mal nasadenú budajku. Azda ho mala chrániť pred ostrými lúčmi slnka, ktoré bodali z jasnej letnej oblohy. Košeľa mu neposlušne trčala zo zodratých riflí, na zaprášených nohách sandále naboso.

  Veru, chudák, dal som v duchu Milanovi za pravdu.

  Ten zúbožený človiečik mi nebol neznámy. Často sa nám cesty skrížili a ani neviem, kto skôr uhol pred priamym stretnutím na druhú stranu ulice. Obaja sme poznali dôvod, hoci každý z nás ho chápal inak, po svojom.

  Dlhou palicou lovil v hĺbke smetiakov, potom pomaly, priam ohľaduplne privrel veká a šuchotavým krokom sa sunul po rozpálenom asfalte povedľa nízkeho živého plota, ktorý oddeľoval dvor kaviarne od ruchu mesta. V jednej ruke palica, v druhej igelitka. Naše pohľady sa stretli a obaja sme zaraz pochopili, že tentoraz sa už jeden druhému nevyhneme.

  – Ahoj, Hugo, – ozval som sa.

  Zastal a díval sa na mňa vyblednutými modrými očami. Takmer sa mu strácali v zarastenej vyziabnutej tvári a pod veľkým, hustým obočím. Čelo mu brázdili nesúmerné vrásky, ktoré čas vyryl narýchlo, ledabolo, no hlboko.

  – Kam si sa vybral, Hugo?

  – Len tak, na prechádzku, – usmial sa preriedeným chrupom zažltnutých zubov. – Dnes je pekne, – dodal.

  – Hej, to je, Máme pekné leto. A ty čo, ako?

  – Tak i tak, ako kedy, – odpovedal neurčito.

  – Kde si? – vyzvedal som.

  Pomaly otočil tvár k rieke. Za ňou na svahu sa šírila záhradkárska kolónia. Počul som, že práve tam sa Hugo zdržiava.

  – Tam, medzi kvetmi, – povedal, vrátiac sa ku mne pohľadom. – Tie ma nikdy nesklamú. Ani Dino. To preňho, – ostýchavo ukázal na tučnú tašku. Cez živý plot k nám zavial pach hniloby a vyzretého ľudského potu. Milan sa zahniezdil na stoličke, rýchlo dopil vodku a stratil sa v kaviarni.

  – Dáš si vodku, Hugo? Že sa tak hlúpo pýtam. Veronika, – zavolal som na čašníčku v krátkej dráždivej sukničke. – Dones nám, prosím ťa, dve vodky a dva toniky.

  – Ty si bol vždy kamarát, – ticho povedal Hugo. – Pamätáš sa, ako sme spolu bojovali v našich novinách?

  – Len či si ty pamätáš? – odpovedal som mu otázkou.

 – Boli to krásne časy. Naše noviny mali cveng, aj keď boli komunistické, – uškrnul sa. – Krásne časy. Možno, – preglgol nasucho, – možno práve pre ne sa oplatilo žiť.

  Veronika priniesla vodku. Vypili sme. Ja pri stole a Hugo za živým plotom. Akoby tá hustá vytrvalá zeleň oddeľovala dva odlišné svety.

  – Ale dúfam, že písať si ešte nezabudol, – zabŕdol som do živého. – Bol si predsa najlepší z nás. Na to by si nemal zabúdať. – Neodpovedal, len si ticho, hanblivo povzdychol. Vrátil prázdny pohárik, vzal palicu a igelitku a pobral sa preč.

  – A cigaretka by sa pre mňa u teba nenašla? – zavolal na mňa po dvoch – troch krokoch. Podal so mu škatuľku. Načiahol sa po nej suchou, trasúcou sa rukou.

  – Nechaj si ich, Hugo.

  Smutne sa na mňa podíval.

  – Dnes ja tebe, zajtra ty mne, – prehodil som veselším tónom.

  – Vždy si bol kamarát, – zopakoval, strčil si cigarety do vrecka košele a váhavým krokom zamieril cez most ponad rieku k záhradám.

  – Odišiel? – spýtal sa Milan skôr, ako si prisadol.

  Mlčky som prikývol.

  – Čo to bolo za indivíduum?

  – Bývalý kolega.

  Nechápavo sa na mňa podíval.

  – Hovorí ti niečo meno Hugo Viktor?

  – To áno. Pamätám si ho ako študent. Vari mi nechceš povedať, že on je…

  – Hej, on. On to bol, kto v našich novinách písal tie chýrne fejtóny. Podpisoval sa pod nimi ako Hugo Viktor. Vraj z úcty k francúzskej literatúre, ktorej bol vynikajúcim znalcom. Vedel perfektne po francúzsky a keby si videl jeho knižnicu, to by si žasol. A tie fejtóny? Neraz v nich zaťal do živého, neraz kvôli nim drnčal na stole našej šéfky telefón, ba stalo sa, že aj sám okresný tajomník vletel do redakcie a metal okolo seba hromy – blesky, ale šéfka nedala na Huga dopustiť. Z každej šlamastiky ho dokázala vysekať. Jeho pero bolo ostré, pichľavé, no jasné, zrozumiteľné, múdre a vari aj liečivé.

  – Nechápem…

  – Ako mohol takto klesnúť? Po nežnej sa naša redakcia rozpadla. Každý si išiel svojou cestou, každý mal svoje starosti. O Hugovi som počul, že ho opustila žena. Hovoria, že odišla až kamsi do západných Čiech, odkiaľ pochádzala, a vzala si so sebou aj ich jediného syna, na ktorom si Hugo tak preveľmi zakladal. Banálny príbeh, však? Áno, aj Hugo začal piť a padať do bezodnej priepasti, do bahna. Možno, – prelial som si jazyk tonikom, – možno sme ho mali my, priatelia, podržať, podať mu pomocnú ruku. Ale vieš, ako to bolo. Aj ja som bol rád, že som zostal nad priepasťou, že som neprestal existovať. Ach, Hugo. On sa vlastne ani nevolá Hugo, ale Peter. Ale čo na tom záleží? Pre nás bol a zostal Hugom.

  Dopili sme vodku.

  Vari o tri týždne mi Milan položil na stôl víkendové vydanie krajského denníka.

  – Čítal si to? – bodol prstom do stránky. V rámiku naspodku bol fejtón a na jeho konci sa černel podpis: Hugo Viktor.

  – Pôjdeme? – opýtal sa ma, keď som prebehol očami po riadkoch.

  Prešli sme mestom a za riekou sme vykročili hore stráňou k záhradám.

Najznámejšia obeť paparazzov

31.08.2017

Pred 20 rokmi, v posledný augustový deň roku 1997, sa z Paríža do celého sveta rozniesla správa o tragickom skone princeznej Diany. Veľa očí sa zarosilo slzami a jednoznačne možno povedať, viac »

Faraday a jeho klietka

25.08.2017

Aj tí z vás, ktorých podobne ako mňa nenadchla fyzika a chémia, poznajú pojem Faradayova klietka. Meno nesie po svojom objaviteľovi, anglickom fyzikovi a chemikovi Michaelovi Faradayovi, ktorý viac »

22. júl vlani, predvlani a pred šiestimi rokmi

21.07.2017

V posledných rokoch sa 22. júl zapísal do histórie tragédiami, ktoré otriasli verejnosťou nielen v krajinách, v ktorých sa udiali, teda v Nórsku, Čechách a Nemecku. 32-ročný Nór Anders Behring viac »

trump, alabama, obamacare

Sedieť alebo kľačať počas hymny na americkom futbale? Neprípustné, tvrdí Trump

25.09.2017 21:57

Viac ako dvesto hráčov NFL v zápasoch tohto kola pri hymne sedelo, kľačalo alebo sa modlilo. Podľa Trumpa by malo byť státie v pozore povinné a ak to niekto nedodrží, klub by ho mal vyhodiť.

pendolino, vlak

Česi predstavili Slovákom vynovené pendolino

25.09.2017 20:00

Interiér rýchlovlaku pendolino, ktorý zabezpečuje spojenie medzi Prahou a Košicami, České dráhy výrazne obnovili.

kim, trump

Nevyhlásili sme vám vojnu, odkazuje Biely dom do Pchjongjangu

25.09.2017 19:37, aktualizované: 23:16

O tom, že USA vyhlásili Pchjongjangu vojnu, hovoril severokórejský minister zahraničných vecí. Podľa Washingtonu však ide len o dezinterpretáciu.

putin

Rusko porušuje na Kryme ľudské práva, mieni OSN

25.09.2017 18:49

Podľa misie OHCHR krajina porušuje ľudské práva vnútením ruského občianstva tamojším obyvateľom a úmyselným presúvaním stoviek väzňov a zadržaných ľudí do ruských väzníc.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 101
Celková čítanosť: 226018x
Priemerná čítanosť článkov: 2238x

Autor blogu

Kategórie