Založ si blog

Čo má spoločné banán s lacným vajcom?

V rámci osláv – neosláv 17. novembra a revolúcie s ním spojenou sa veľa rečnilo a písalo najmä o slobode – neslobode. Nie je jednoduché zapojiť sa do diskusie na túto tému, lebo je príliš široká a zložitá, ale aj preto, že tí, ktorí sa k nej vyjadrujú, či „sprava“ alebo „zľava“, neraz len kričia a nepočúvajú iných, ba často to vyzerá tak, že nepočúvajú ani to, čo sami hovoria, len aby sa zapáčili, dobre vediac, aká ľahká je na Slovensku cesta k výnosnému populizmu.

 

Monológ dlhý, ale vychádzajúci z osobných skúseností

 

Môj čas je obmedzený, lebo musím hľadať spôsob, ako si aj v dnešný deň zarobiť aspoň toľko, aby som si mohol kúpiť základné potraviny, takže sa vopred ospravedlňujem za to, že k prípadnej diskusii sa dostanem možno až večer. Môj prístup k internetu je totiž limitovaný na knižnicu a bar, ktorý musím v týchto dňoch vynechať, keďže najskôr musím kúpiť chlieb, lieky a až potom pivo. Viem, sú aj takí medzi nami, ktorí to hravo zvládajú naopak. Možno sú slobodnejší.

 

Uvedomujem si, že ide o nezvyčajne dlhý monológ, ktorý je skôr curriculum vitae ako seriózny článok. Ale každý názor by mal prameniť v poznaní a osobnej skúsenosti.

 

Kto vydrží a prečíta si tento môj blog do konca (a nebude čítať len medzi riadkami, ako dnes býva zvykom), azda zareaguje na celok, alebo aspoň na jeho časť. V rámci mojich možností a schopností sa budem snažiť diskutovať, ale nielen kvôli nedostatku času a prístupu na internet však nebudem reagovať na urážky a posmešky. Práve kvôli takýmto diskutérom, sťaby platených jednou stranou, som sa tentoraz rozhodol vystupovať anonymne, hoci široký okruh mojich priateľov a známych dobre vie, o koho ide, a po tomto článku sa ten okruh určite rozšíri.

 

Slobodu stratíme aj vtedy, keď sa staneme otrokmi vecí alebo ideí

 

To, že som doma bez internetu, nevnímam ako neslobodu. Sloboda podľa mňa nespočíva v tom nespočetnom množstve vecí, ktoré dosiahneme za každú cenu. Možno sa budeme tváriť ako slobodní, ale v skutočnosti stále budeme neslobodní, ak sa staneme otrokmi vecí, alebo i ideí, a budeme chcieť ešte viac, hoci v prvej chvíli možno ani nebudeme vedieť, čo a na čo. To je slobodná cesta k vlastnej neslobode. To je taká prirodzená vlastnosť, ktorú sme azda zdedili už po našich opičích predkoch. Osobne sa slobodnejším nebudem cítiť, ak budem mať niečo, čo nemá sused. Nemám tým na mysli iba peknú ženu. Pri takej môže chlap, čo mu ešte v žilách koluje nejaká krv, na slobodu úplne zabudnúť. Ale nie o tom som chcel…

 

Sloboda nie je ani v tom, podľa mňa, či v obchode majú, alebo nemajú toaletný papier. Bez toaletného papiera prežijem, ale napríklad bez práce a bez riadne vyplatenej mzdy za ňu (ak nerátam za prácu aj obyčajné zlodejstvo) ťažko alebo vôbec nie.

 

Nie som už žiaden mladík, ale muž, ktorý sa od svojich o pár rokov starších kamarátov musí priúčať tomu, ako čo najbezpečnejšie zvládnuť skok do truhly, aby nešiel na onen svet dochrámaný. Aby moje rozprávanie nebolo nudné, skúsim ho osviežiť a okoreniť niekoľkými osobnými zážitkami a skúsenosťami. I priznaniami. Možno nebudú úplne usporiadané, a to ani chronologicky, ale tlačí ma – našťastie iba čas.

 

Dôchodkyňa velebiaca zlatý komunizmus

 

Pred vchodom do nášho paneláka som stretol susedu, dôchodkyňu, tak 75-ročnú. Kliala, až sa hory zelenali, a za každou sériou nadávok namiesto amen vyriekla: „Zlatý socializmus! Zlatí komunisti!“ Spýtal som sa jej, čo jej takto pokazilo náladu. „Bola som u lekára,“ vysvetlila mi s hlbokými výdychmi. „Potrebujem vybrať pätnásť injekcií. Viete, koľko mám za ne zaplatiť? Sedemdesiatpäť eur! Zlatí komunisti!“

 

Nuž, ľahko si zrátam, že pri jej dôchodku – predpokladám, že hlboko podpriemernom – je to suma, ktorá je pre ňu priam rozsudkom smrti. Po odrátaní nájomného jej nezostane ani na slanú vodu.

 

Môže sa táto dôchodkyňa cítiť slobodná?

 

Na prd sú – a nielen jej – viaceré nemocenské poisťovne, ktoré kamuflujú konkurenčný, trhový boj, pritom si len utrhnú kusisko z toho, čo majú spravovať a zveľaďovať, čo má ísť späť do zdravotného systému.

 

V prípade tejto dôchodkyne má sloboda aj iný aspekt. Žije absolútne sama. Nerozhodla sa tak slobodne. Rozhodli tak jej deti, ktoré opustili mamu i Slovensko a kontakt s nimi je viac ako zriedkavý. Rozhodli sa slobodne žiť v novej slobodnej vlasti slobodne opustiac slobodné Slovensko. I vlastnú mamu.

 

To známe poučenie o troch grošoch roztrhali na cimpr-campr. Nielen oni. Pritom paradoxne v mene alebo pod rúškom slobody.

 

Ako sa môj švédsky priateľ opil slobodou. V NDR.

 

V 70. rokoch som bol na týždňovom medzinárodnom stretnutí, na ktoré ma vyslal Slovenský esperantský zväz. Konalo sa pri jazere Scharmützelsee (azda si ten názov po rokoch pamätám presne) neďaleko Berlína, teda vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike. Účastníci boli nielen zo všetkých európskych socialistických, ale i zo západných krajín. Náhoda chcela, že som dostal dvojposteľovú izbu s jedným starším Švédom z mesta Karlstadt. Odborné prednášky ani jedného z nás bohvieako nezaujímali, o to aktívnejšie sme diskutovali v hotelovom bare pri vodke a džúse. Vtedy bola údajne vo Švédsku prohibícia (neviem, ako dnes), ale môj priateľ mal tú výhodu, že to zo svojho mesta nemal vlakom ďaleko do Nórska (navyše ako dôchodca mal výraznú zľavu), takže si s partiou robili pravidelné pijanské výlety.

 

Samozrejme, že možnosť kúpiť si lacný a kvalitný alkohol v NDR náležite využil, počas našej spoločnej prehliadky Berlína sa sústredil na nákupy v obchodoch, ktoré boli akousi obdobou našich Tuzexov (názov mi vypadol z pamäti), aby mal darčeky pre svojich priateľov. Proste, preňho to bola v tej chvíli sloboda, ktorej sa mu doma nedostávalo, sloboda, že si mohol beztrestne a lacno zvýšiť hladinu alkoholu v krvi, čo pre mňa znamenalo, že som ho po záverečnej musel po schodoch vyšikovať na druhé poschodie. Ale čo by som neurobil pre priateľa? Dnes už s úsmevom spomínam na poslednú noc, keď si niekedy nadránom pomýlil s veckom výklenok v stene medzi oknami.

 

Uznávam, že to nie je práve pozitívny príklad, ba niekto háklivejší by ma mohol napadnúť za propagáciu alkoholizmu. Nuž, osobne si dám radšej dva deci vína s Ankou, ako Colu s Gorilou.

 

Nikto azda nepochybuje o tom, že Švédsko je slobodnou krajinou, a predsa môj priateľ, aby sa cítil slobodným, musel pravidelne cestovať do susedného Nórska. S dávkou irónie môžem dodať, že on, čistokrvný Švéd, sa v NDR mohol cítiť opitý slobodou.

 

Banány, pomaranče, mandarínky…

 

V jednej z početných diskusií s týmto švédskym priateľom sme sa náhodou dostali k téme, pri ktorej ani pri najväčšej dávke obrazotvornosti nedokázal pochopiť, že si v našich obchodoch nemôžem kúpiť také preňho bežné ovocie, ako je ananás.

 

Áno, za socializmu sme mohli o mnohých druhoch tovaru iba snívať, v tom majú vyznávači povrchných zmien pravdu. Osobne som bol príliš lenivý, aby som stál v rade na to či na ono. Usudzujem z toho, že asi nešlo o taký nedostatkový tovar, bez ktorého by som neprežil.

 

Dnes máme bohatý výber tovaru. Pri pohľade na preplnené regály to vyzerá naozaj tak, že sme bohovsky slobodní. Ale tento mámivý pocit mnohých obyvateľov Slovenska rýchlo prejde pri pohľade do peňaženky.

 

Každý rok prežijem zhruba dva mesiace v Nemecku. Žiadna rekreácia, žiaden Oktoberfest s päťtisíceurovou podporou z mestskej kasy, ako sa to – asi náhodou – pritrafilo v našom kráľovskom meste. Obyčajná makačka na poli. Nesťažujem si, je to dobré na kríže, hoci to už nie je taký „biznis“ ako pred rokmi. A hoci telesnou silou nevynikám, fyzická robota mi nerobí problém, ba i keď mám na chrbte šesť krížikov, relatívne hravo zdolám aj tých, ktorí by mohli byť mojimi vnukmi. Ale keďže samochvála smrdí, už len dodám, že aj fyzická práca je aj o rozume a najmä o chuti robiť. Dôležité je aj to, aby za ňu človek dostal primerane zaplatené. Len tak sa môže cítiť slobodne. A ešte jeden fakt: Nikdy som nebol evidovaný na úrade práce! K takému žobraniu som sa neznížil ani vtedy, keď som nemal na chleba. Povedzme, že to je prejav mojej vlastnej slobody.

 

Sloboda nie je o veciach, o tovare a službách, ale o ľuďoch a v ľuďoch

 

Samozrejme, že počas pobytu v Nemecku takmer denne idem nakupovať. Výber podobný tomu nášmu, aj ceny sú v mnohom rovnaké, ba i nižšie! A podstatne iná kvalita! Tam nemám obavu kúpiť si mäso, zeleninu, šalát, konzervu… v deň vyznačenej spotreby. Vtedy už za polovičnú i nižšiu cenu. U nás sa bojím kúpiť niektoré výrobky aj vtedy, keď dátum spotreby na nich má vyznačený rok 2014. V „košíku hojnosti“, ako sme si nazvali nákupné vozíky naplnené tovarom, ktorý museli predať v tento deň, inak putoval do kontajnera, som si mohol vybrať napríklad aj také banány, ktoré v našich super a hypermarketoch ponúkajú div nie ako prvotriedny tovar.

 

Ak teda komunisti nedopriali ľudu slobodu politickú, dnes ich nasledovníci (väčšinou exkomunisti alebo ich pohrobkovia) nám bránia byť slobodnými ekonomicky a na to nadväzujúc spoločensky. Lebo keď nemáš groše, si ničím a nikým. Pritom sa minimálne rozlišuje, či si k nim prišiel poctivou robotou, výhrou v Kene, legálnymi či pololegálnymi, ba i jasne nelegálnymi kšeftami či zlodejstvom.

 

Ale sloboda nie je len o peniazoch a o tovare a službách, ktoré si za ne môžeme kúpiť. Všetko je to o ľuďoch a v ľuďoch. Aj v takých, ktorí mi „dobromyseľne“ radia, že keď sa mi v tom Nemecku tak veľmi páči a mám tam už nejaké zázemie, aby som sa tam vysťahoval! Boha jeho, ale ja som sa na Slovensku narodil, ja chcem tu žiť a tu aj umrieť! Prečo niekto, kto sa už ani nesnaží zakrývať, že sa dostal k neskutočnému blahobytu prostým i sprostým podvodom, sa ma snaží vyhnať v dôchodcovskom veku z vlasti?

 

Na „pukanie“ vajcia si treba privstať

 

Že neviete, čo sú „pukanie“ vajcia? Vysvetlím: To sú také, ktoré sú trošku poškodené, alebo nemajú správnu hmotnosť, alebo kvôli nejakej inej príčine nemôžu ísť medzi tie „normálne“, ale ich predávajú zvlášť a sú pochopiteľne najlacnejšie. Neviem, ako inde, ale u nás je o ne veľký záujem, takže napríklad moja mama, ktorá si pri svojich 80 rokoch už užila rôzne režimy, neváha v určitý deň vstať a ponáhľať sa do predajne s vajcami. (Vajčiareň alebo eggshop?). „Aby som tam nemusela stáť v rade,“ vraví. Keďže je pravidelnou zákazníčkou, dnes už v rade stáť nemusí, predavačka jej – ak povie vopred – jednu preložku odloží. Podľa jej slov do tejto predajne chodia nakupovať vo veľkom aj majitelia reštaurácií, aby potom z týchto „pukaných“ – predovšetkým však lacných – vajec vyrobili prvotriedne – a predovšetkým drahé – špeciality.

 

Ani v nemeckých obchodoch nemôžem kúpiť všetko to, čo doma. Nemám teraz na mysli iba bryndzu, ale napríklad aj našu kvalitnú horčicu (moji nemeckí priatelia ju nevedia vynachváliť), alebo slaninu (za tou našou sa len tak zapráši, hoci v ostatných rokoch ju tromfla slanina, ktorú doniesli naši rumunskí kolegovia).

 

Pred takouto dlhšou cestou či pobytom mimo Slovenska som aj ja zvykol využiť známosť. Kamarátka v mäsiarstve mi odložila slaninu, ktorá mala u všetkých neopísateľný úspech. Škvarka za pohárikom rožovky – fantázia. Nebíčko v papuľke! Dala sa jesť aj bez chleba. Pochopiteľne, dlho nevydržala. Ale ešte menej vydržala slanina, ktorú doniesol kamarát. Vari po štyroch dňoch ju vybral z chladničky s hrubým povlakom plesne. Nuž, nakupoval slobodne, ale bez známosti.

 

Kauza toaletný papier

 

V septembri 1989 som bol niekoľko dní v Rakúsku, v nádhernej Soľnej komore, v okolí mesta Hallstatt, a v nemenej krásnom Salzburgu. V tom čase som už nemusel mať devízový prísľub. Kamarát, ktorý pracoval v pražskom hoteli Forum ako liftboy, mi dohodol stretnutie s jednou pravidelnou návštevníčkou zo Španielska, ktorá mi „darovala“ doláre. Obchod sme uzavreli U Fleků a samozrejme som jej za tie doláre zaplatil československými korunami v riadnom kurze. S týmto svojím „darčekom“ som sa ohlásil na pasovom oddelení a hoci nad ním krútili hlavami a vypytovali sa na onú dobrosrdečnú paniu, prd sa dozvedeli (už vtedy som nevedel jej meno), a museli mi vydať vycestovaciu doložku.

 

V kempingu v hornorakúskom Obertraune som raz večer padol do oka jednej miestnej panej. Zaujalo ju, že som si chystal na večeru rýdziky, ktoré tam nikto nezbieral. Keď sa presvedčila, že som ich zjedol a prežil som to bez ujmy na zdraví, pozvala ma do miestnej reštaurácie na pivo. Bolo vidieť, že patrí k stabilným zákazníčkam, štamgastkám, aj nejaké to promile bolo z nej cítiť, ale čo by chudobný Slovák neurobil pre dva – tri poháre oroseného? A k tomu ešte zadarmo. Diskutovali sme o všetkom možnom, politiku nevynímajúc. „Pochádzam z južnej Moravy,“ reprodukujem zhruba jej slová. „Po vojne sme sa museli vysťahovať, ale máme tam príbuzných. Chystáme sa ich navštíviť. Telefonovala som im, čo im mám doniesť, a oni mi povedali, že toaletný papier. Nechápem. Robia si zo mňa srandu?“

 

Nuž, sranda to nebola. A ani dnes nie je, hoci v trochu inej, slobodnejšej podobe.

 

Moja mama, podobne ako iné dôchodkyne v okolí, vari denne obehá všetky také a onaké markety, porovnáva ceny a schuti si pritom zanadáva. Tam kúpi lacnejší chlieb, inde mlieko, v treťom obchode zemiaky… Z každého si však pribalí reklamný časopis, najlepšie dva – tri. Za taký mesiac – dva sa toho nahromadí toľko, že keď príde biela dodávka, mám k nej čo odnášať. Práve včera bol zber starého papiera. Ukázalo sa, že moja mama nazbierala 56 kg , čo sa vari nepodarilo ani tomu najlepšiemu pionierovi v časoch reálneho socializmu, za čo sme vyfasovali okolo tridsať kotúčov toaleťáku. „Bude na celú zimu,“ spokojne si odfúkla mama. Nuž, len aby bol dôvod ho použiť, lebo to, čo je na konci tráviaceho traktu, musí mať niekde aj svoj začiatok.

 

Aj touto cestou ďakujem všetkým vydavateľom reklamných letákov a časopisov, ako aj zvoleným i nezvoleným kandidátom, ktorí nás veľkodušne obdarovali takými a onakými vytlačenými sľubmi… Podľa toho, ako skončili, sa môžete ľahko dovtípiť, čo si o nich myslím.

 

O časoch, keď sa platili honoráre

 

Za socializmu som mohol robiť iba robotníka. Dôvod? Nuž, tiež som bol pubertiak, navyše s určitým geografickým prehľadom, s túlavými topánkami, trochu už aj jazykovo podkutý, ktorý si myslel, že lepšie ako študovať bude túlať sa niekde svetom. Bolo to v rokoch 1968 – 69. Moje plány ďalekých ciest rýchlo pohasli. Ale aj štúdium. Paradoxne mi pomohla služba v Československej ľudovej armáde. Poctivo som si odkrútil dva roky, ako staršina som mal pod palcom strážny oddiel, výbornú partiu, v ktorej som sa mnohému naučil. Ako byť zodpovedným, i ako vybabrať s nadriadeným a nebyť pritom zababraný. Niekedy mi je ľúto, že sa mi mnohé z tých dobrých zvykov akosi vyparili z krvi.

 

Hneď po návrate z vojenskej služby som začal publikovať. Nič politické, len vlastivedné, turistické, cestopisné materiály. Niektoré relácie Československého rozhlasu (Rádiovíkend, Maratón, Pozor, zákruta!…), denníky Pravda, Smer, Práca, časopisy Život, Lidé a země, Stop, Svět motorů, Príroda a spoločnosť (spomínam si, že v rovnakom čísle, v ktorom som mal ja článok o prírode, mal článok na nejakú právnickú tému vtedy mne absolútne neznámy Robert Fico)…

 

Bolo toho dosť a na rozdiel od dneška vtedy sa za články a iné novinárske a publicistické materiály slušne platilo. Honoráre mi nosila poštárka. Dala si tú námahu, že zrátala, koľko mi má vyplatiť, od toho odrátala nájomné a inkaso, zvyšok mi dala pekne na ruku. Bolo toho toľko, že mi to bohato vynahradilo všetky náklady spojené s cestovaním či výrobou fotografií, ba bez problémov som mohol pozvať priateľov na pivo.

 

O časoch, keď sa honoráre neplatia

 

Nebol som síce slobodný, ale dostal som zaplatené za riadne odvedenú robotu. To bolo vtedy. A dnes?

 

Vytvorila sa novinárska a publicistická elita, ktorá zadarmo nerada púšťa medzi seba „nepovolaných“, bohorovne tvrdiac, že iba ona je oprávnená byť mienkotvornou vrstvou. „Externistov nepotrebujeme! Na honoráre nemáme peniaze!“ napísala mi šéfredaktorka jedného časopisu. Nech si trhne nohou. Napriek tomu sa jeden môj článok akýmsi nedopatrením do časopisu dostal a zaplatili mi zaň aj honorár, ktorý však pokryl tak 20 % nákladov spojených s tvorbou.

 

Vznikla však krásna náhrada: blog! Jeden zo súčasných symbolov slobody! Ale i tárania dve na tri. Na ňom si zadarmo (pokiaľ si slušný) môžeš písať, čo chceš, ale o honorároch môžeš iba snívať. No dobre, sú tu aj komerčné blogy…

 

Na spôsob blogu vznikli a vznikajú aj rôzne internetové stránky. Dve skúsenosti:

 

Náhodou som sa dostal k stránke, ktorá sa tvárila ako informačná. Sledovanosť bola mizerná, ponúkol som svoje služby, ukázal som, čo viem, vraj dobre, vytiahol som dennú návštevnosť z nuly na vyše 3 000, ale mal by som vraj aj zháňať inzerciu, čo nepatrí medzi moje obľúbené činnosti. Dohodli sme sa napokon (ústne), že ma za moje spravodajské a publicistické materiály riadne vyplatia. Prvý problém vznikol, keď mi poslali zmluvu, ktorú môže podpísať azda iba samovrah. Stálo v nej napríklad, že keby som v niektorý deň „z akéhokoľvek dôvodu“ neurobil predpísaný počet materiálov (a teda nedodržal zmluvu), mal by som zaplatiť pokutu 3 000 eur! Nuž, ten „akýkoľvek dôvod“ mohla byť napríklad aj chrípka alebo zlomená noha. „To sa ešte nikdy nestalo!“ tvrdil mi majiteľ. Možno, ale čo keď. Sľúbil, že mi zaplatí za dovtedajšiu robotu, prešlo asi 5 mesiacov, čo som robil a naivne veril jeho rôznym sľubom a doteraz (sú tomu tri či štyri roky) som neuvidel ani cent a je mi jasné, že ho nikdy ani neuvidím. Ale robil som slobodne a rád…

 

Podobne to bolo s inými majiteľmi stránky. Ponúkli mi 6 € za článok. Omrvinka, ale aj to v dnešnej biede poteší. Na účet som naozaj dostal šesť eur, hoci tých článkov bolo vtedy už vyše 50. Keď som si dovolil opýtať sa na ďalšie peniaze, dozvedel som sa, že majiteľ má teraz veľké výdavky s volebnou kampaňou do NR SR, do ktorej kandidoval. Keď som mu napísal, že jeho kampaň mi môže byť ukradnutá, dostal som podobnú odpoveď ako v predošlom prípade: tým, že sa domáham svojich peňazí, robím jeho firme zlé meno! Chlap sa do parlamentu nedostal a asi mal naozaj s kampaňou veľké výdavky, lebo viac som o ňom nepočul a samozrejme, že som od neho žiaden honorár nedostal. Len ma utvrdil v presvedčení, čo si o takýchto a jemu podobných ľuďoch myslieť.

 

O časoch, keď je honorárom diár

 

Vedenie nášho Banskobystrické samosprávneho kraja vydáva mesačník Náš kraj. Dovolil som si byť taký drzý, že som napísal, že sa mi zdá zbytočné vyhadzovanie peňazí tlačiť ho a distribuovať v náklade viac ako 240 000 kusov, čo som asi nemal robiť, lebo to sa zrejme nezlučuje s „líniou“ všemocnej strany.

 

Mám priateľa, dôchodcu, ktorý by chcel byť novinárom, ale akosi nevie pochopiť to základné, že na to nestačí mať titul inžinier a poznať abecedu. Ale inak je to dobrý chlap a tak mu pomáham tvoriť pre spomínaný mesačník články o zvolenskom hokeji. Za pol hodinku to máme hotové, dostanem od neho „honorár“ dva deci veltlínu a na konci roka nejaký diár či erotický kalendár, ktoré – ako som sa nedávno neoficiálne dozvedel – kraj zrejme nakupuje u „overeného“ dodávateľa (záujemcom môžem poslať link na blog, ktorý to naznačuje, ale keďže ide o konkurenčné periodikum, neviem, či by som neporušil kódex, keby som ho napísal priamo sem). Ale som rád, že starému kamarátovi môžem pomôcť, on sa vďaka tomu dostane zadarmo na hokej, ba aj do zákulisia, prečo mu nedožičiť trošku radosti, nie?

 

Ponúkol som sa redakcii Nášho kraja, že pre nich môžem pripraviť aj iné články: zo súčasného života, z histórie, z vlastivedy, z menej známych, no úspešných športov… Vraj dobre, ale na honorár nemáme peniaze, len diáre, kalendáre, tužky a iné… Tie nepotrebujem. Ale bol som ochotný tentoraz robiť aj zadarmo, vidiac, že tak prinajmenšom môžem napomôcť vlastivednému rozhľadu obyvateľov nášho kraja. No ukázalo sa, že ja pre tieto akože slobodné a mienkotvorné noviny nemôžem robiť, a to ani zadarmo.

 

Tomuto sa tiež v dnešnej reči hovorí sloboda?

 

Opäť som sa presvedčil, že Arméni majú pravdu, keď tvrdia: Kto hovorí pravdu, má mať koňa osedlaného pri vrátach a jednu nohu v strmeni.

 

Boli raz jedny slobodné noviny

 

Zhruba deväť rokov môjho života som bol profesionálnym redaktorom. Možno nejakým nedopatrením, ale bol. V miestnych regionálnych novinách a posledný rok v mestských.

Zatiaľ čo prvé boli celkom slobodné, druhé – ako sa ukázalo – boli len hlásnou trúbou mesta, ktoré do nich – do mestskej eseročky – pumpovalo peniažky. Za takejto situácie bolo len otázkou času, kedy som buchol dvermi. Asi po dvoch rokoch noviny skrachovali. Nečudo, pri ich mizernom obsahu si ich v ostatnom čase kupovali iba pracovníci mestského úradu a pár vytrvalcov. Napriek tomu, že to boli podľa názvu noviny, nič nového neprinášali. Či to bolo slobodné rozhodnutie šéfredaktora a konateľa eseročky v jednej osobe, alebo sa len slobodne prispôsobil tomu, kto noviny financoval, nie je podstatné. On bol rád, že si mohol robiť v pohode svoje kšefty a keď to všetko padlo a zostala niekoľkotisícová „sekera“ (vrátane miezd a odvodov), jeho to, zdá sa, ani bohvieako nevzrušilo. Však mesto má dosť peňazí, zaplatí. Ale o svojho verného druha sa dokázalo postarať a vybavilo mu miesto v nových novinkách. Nič proti tomu, keby som do tých nových noviniek nemal nastúpiť práve ja, no tri dni po našej ústnej dohode mi z redakcie zavolali, že aby som sa nehneval, ale „dostali príkaz vziať niekoho iného“.

Viem, sú to ich noviny, ich firma, a nepochybujem, že sa rozhodli slobodne. A nakoniec dnes, s odstupom času, som celkom rád, že som to miesto nedostal. Aj ten môj šéf z nich akosi podozrivo rýchlo vyletel.

Ukázalo sa, že za týmito novými novinkami sa skrývala snaha preliať peniažky z mestských kás do kasy vydavateľa, aby si ich „tichý spoločník“ z mocnej strany „asanoval“ svoje dlhy a zlegalizoval príjmy. Pravda, takéto fakty sa na slobodnom Slovensku veľmi ťažko dokazujú. Skôr je pravidlom to, že dostane po nose ten, kto na ne poukáže. Tentoraz sa stal malý zázrak a z nášho mesta peniažky do tej kasy nepotiekli. Aspoň štipka dobrého pocitu, že som na tom mal malú zásluhu. A to, že sa vraj moje meno ocitlo na nejakej „čiernej listine“, môžem dnes slobodne vnímať skôr ako vyznamenanie ako urážku.

 

Bol som členom KSS!

 

Moja aktivita publicistu – robotníka – neunikla v 70. rokoch pozornosti komunistov v našom malom závode. Vraj moje pracovné výsledky, správanie atď., ukazujú, že by som mohol byť platným členom strany. Nuž, vravím si, toto je šanca povedať si to, čo si myslím… Naivne som predpokladal, že keď sa na schôdzi niečo opýtam, alebo niečo navrhnem, tak bude niekto so mnou ochotný aspoň diskutovať. Prd! Pritom neraz nešlo o veľké, ba až o srandovné veci, napríklad: Prečo v predajniach slovenského papiernictva ponúkajú rumunské glóbusy? Prvú nedôveru som vzbudil, keď som nechcel odsúdiť Chartu 77, lebo mi nikto nedal prečítať, čo sa v nej píše. „Vys… sa na to!“ povedal mi šéf strany, známy tým, že s obľubou spieval Internacionálu vracajúc sa večer domov z krčmy. „Čo my zmôžeme? My sme malí páni!“ A uznesenie „hore“ išlo s tým, že sme Chartu odsúdili „jednohlasne“. „Načo si vyrábať problémy?“ spýtal sa ma, či skôr vystríhal, predseda na pošichtovom pive.

 

Tak to som si teraz dal! Píšem proti komunistom a sám mám v šuplíku na pamiatku odloženú legitimáciu člena KSS! Som ja len podšívka! Ale verte mi, že mňa už život dostatočne pootĺkal, takže prípadné kameňovanie určite prežijem.

 

Na rozdiel od tých, ktorí boli a sú aj dnes vo vláde alebo v takom a onakom parlamente, sa za to nehanbím. Posledné roky pred novembrom 1989 som mal aj ja komunistické schôdzovanie „na háku“, videl som, že to nikam nevedie. Šmaril som preukaz predsedovi na stôl, prišiel jeden väčší a otcovsky mi dohováral, že „súdruh, takto konať nemôžeš…“

 

Ale aj s odstupom rokov si dovolím tvrdiť, že na socializme nebolo len všetko zlé a vražedné. To môžu hovoriť iba takí, ktorí ho neprežili na vlastnej koži. Budem ešte provokačnejší a napíšem, že mnohé myšlienky Marxa mali a majú svoju hodnotu. (Podľa jedného nemeckého bedekra v prieskume verejnej mienky už v zjednotenom Nemecku sa umiestnil Karl Marx na 4. miest medzi významnými nemeckými osobnosťami. V prieskume sa neobjavilo meno Hitler, ani nikto z jeho verných. Možno len z ostychu. Ale možno aj preto, že v Nemecku si povedali, že za touto temnou minulosťou – na rozdiel od nás – dajú hrubú čiaru. A v Nemecku – zase na rozdiel od nás – sa snažia brať tú hrubú čiaru vážne.) Pravda, o správnosti leninskej aplikácie marxistického učenia v praxi mám vážne pochybnosti a o stalinskom „riešení“ môžem písať a hovoriť ako o smutnom a opovrhnutia hodnom historickom fakte.

 

Dodám nie na obhajobu, ale ako fakt, že nemám rád starých komunistov, ktorí sa oháňali a oháňajú demagogickými ťažko naučenými heslami a výrokmi (a pritom boli takí babráci, že si bez boja nechali vziať moc), ale nemám rád ani tých „zásadových“ exkomunistov, ktorí veľmi rýchlo pochopili, odkiaľ fúka vietor a obliekli si taký dres, v ktorom sa im črtala kariéra a aspoň nejaký bakšiš, ak nie rovno tučný pudelár či konto. Keď ich vidím – napríklad – v pracovnej dobe v čase osláv SNP alebo oslobodenia, ako slávnostne pochodujú námestím a klaňajú sa pred pamätníkmi s predstieranou, falošnou úctou, je mi na zvracanie, rovnako ako vtedy, keď spínajú ruky a prežehnávajú sa pred oltárom, najlepšie v prvom rade, aby všetci videli, ako ich sloboda zmenila. Naozaj? Gruzínci majú také príslovie, že „Zmija zhadzuje kožu, ale svoje srdce si necháva“.

 

Bola raz jedna ŠtB

 

Chcel som cestovať a aj vďaka honorárom som mohol pomýšľať aj na cesty za „železnú hranicu“. Napodiv, nemal som problém dostať devízový prísľub, dvakrát som ho nevyužil, raz kvôli problémom v rodine, raz preto, že som stratil chuť ísť sám, keď nikto iný z našej partie prísľub nedostal. Ale bola v tom aj štipka solidarity, lebo veľa dní a týždňov predtým i potom som sa po tých našich i cudzích horách túlal sám.

 

Dostal som sa do Juhoslávie (vyše 2000-kilometrové cykloturistické putovanie po Balkáne s hlavným cieľom Kosovom a Macedónskom, dobrodružstvo, na ktoré aj po rokoch rád spomínam) a potom do rakúskych a talianskych Álp.

 

Po tejto alpskej ceste si ma predvolali na políciu. Dovtedy som nemal ani tušenie, že existuje niečo také ako Štátna bezpečnosť. „Súdruh, bol si v Rakúsku a Taliansku, povedz nám, kde si bol, čo si tam robil, s kým si sa stretol!“ Mal som po ruke rukolapný dôkaz o tom, že som sa veľmi prehrešil. Rozhovoril som sa o zážitku zo Salzburgu. Mal som tam kontakt na neznámeho esperantistu. Keďže vonku lialo (bol už koniec septembra), zavolal som mu, či by som ho mohol navštíviť. Súhlasil. V daždi som šliapal vari štyri kilometre na kraj mesta, no keď ma privítal chlap v ružovom župane a lodičkách, rýchlo som sa otočil hneď pri bráne a šliapal tie štyri kilometre naspäť. Vyhovoril som sa, že mám o chvíľu vlak do Innsbrucku. Noc som prespal na stanici, zavčas ráno do mňa nejaký miestny policajt mierne kopol, vraj by som mal už vstávať.

 

Toto rozprávanie sa mojim vyšetrovateľom náramne páčilo. Vraj či by som chcel ešte niekedy vycestovať vonku a kam. Náhoda chcela, že som mal v taške sovietskeho Turistu, pekný časopis, tlačený na kriedovom papieri, čo nebolo vtedy samozrejmosťou ani u nás. Uprostred časopisu bola vždy nejaká mapa s popisom túr. V tom čísle bola práve mapa Ťanšanu. Vytiahol som časopis a ukázal som, že práve na ten Ťanšan by som sa rád podíval…

 

V roku 1990 prišiel za mnou „môj“ eštebák. Vraj či by som nemal záujem ísť do Talianska na zber jabĺk…

 

Dnešní mocní pracujú a likvidujú sofistikovanejšie

 

Dnes už nemáme žiadnu štátnu bezpečnosť (aspoň o žiadnej neviem), ale policajtov a členov rôznych bezpečnostných služieb ako nasr… Že by sa to nejako výraznejšie prejavovalo na kvalite života a na jeho bezpečnosti, nemôžem povedať. Pritom pocit slobody môže byť aj v tom, či sa v krajine cítim bezpečný.

 

Spomínam si na časy, keď po Zvolene chodili len dvaja (dvaja!) mestskí strážnici v sivých uniformách a dokázali urobiť poriadok. Dokonca aj môj šéf, hoci jeho bratranec šéfoval okresnej Verejnej bezpečnosti, mal pred nimi rešpekt a keď mu prišli pripomenúť, že pred vchodom nie je odhrnutý sneh, alebo je tam kopa uhlia, sám sa chytil lopaty a makal.

 

Dnešní mocní, ktorí si už myslia, že môžu všetko, teda podobne, ako si to mysleli vtedajší komunistickí vodcovia, však už nepotrebujú Štátnu bezpečnosť. Dokážu s „neprispôsobivými“ zatočiť onakvejšími spôsobmi. A ak to inak nejde, tak aj priamo cez nepriamo podriadenú políciu alebo súdy. Je to menej nápadné, sofistikovanejšie!

 

A vraj sloboda! Pocítil som ju na vlastnej koži. Za údajné ohováranie si ma zavolal na „priateľské posedenie“ jeden vyšetrovateľ. Ktovie? Možno to bolo v rovnakej miestnosti, ako som sa pred rokmi pobavil s eštebákmi. Ale znova by som to mohol obrátiť na vtip, keby po ňom nenasledoval smiech cez slzy.

 

Sloboda na rómsky spôsob

 

Háklivá téma. Ale veľmi výnosná. Teda pre koho ako. Niekto môže vyfasovať za jej riešenie (skôr „riešenie“) bubáčiky na svoje konto, iný pár rokov v „nápravno-výchovnom“ zariadení. Pritom je všetko všetkým úplne jasné, len „skutek – utěk“.

 

Ak ma niekto po týchto mojich riadkoch nazve extrémistom, neurazím sa. Každý človek sa mení a ja nie som výnimkou. Musím napísať, že mi je milší extrémizmus ako falošnosť, podlízavosť, legálne zlodejstvo, chamtivosť a alibizmus. Asi preto, že od prvého viem, čo môžem očakávať, a od druhého neviem, kedy mi pichne nôž do chrbta.

 

Predvčerom som stretol Jana Berkyho z Lieskovca. Starý kamarát. Neurazí sa, keď mu poviem, že je Cigán. Bez predsudkov a rád si s ním vypijem borovičku. Skutoční cigáni vládnu tomuto štátu, no povedať im to do očí považujú za najväčšiu urážku, a toho, kto také bohorúhačské slovo vypustí z úst, alebo dá na papier, považujú za úhlavného, triedneho nepriateľa. Povedali stará mať – …  ať!

 

To, že sa väčšina Rómov správa tak, ako sa nám to nepáči, nie je iba ich vina, ale vina nás všetkých. Oni nám ukazujú, že vedia žiť slobodne. Že na úkor iných? Čože? Veď im to zákon umožňuje! Nech sa páči, všetci si môžeme užívať slobody!

 

Zhodou okolností tiež predvčerom som sa stretol s klasickým slovenským, rómskym extrémizmom, ktorý je o to nebezpečnejší, že je tolerovaný, živený. A legálny. Stáli sme s kamarátom pred našou hlavnou poštou. Na blízkom parkovisku zastal taxík. Vystúpili z neho štyria opálenejší mládenci plní života. Veselo si to zamierili na poštu a ešte veselší z nej vyšli. Podpora – na rozdiel od výplat – nezvykne meškať. Asi o pol hodinu sme ich stretli v jednom bufete. Dopriali si rezeň a pivo alebo populárnu Colu. „Ja si to nemôžem dovoliť,“ povzdychol si môj kamarát – dôchodca. Pravdaže, predpokladám, že aj pre túto štvoricu je rezeň výnimočným, sviatočným jedlom. Nasýtení si to zamierili do najbližšej herne…

 

Sloboda na spôsob mladých

 

Tiež háklivá téma. Mladí ľudia. Aj my sme nimi boli. A ani ja – ako som sa už zmienil – sa nemám čím pochváliť z tých mladých liet. To, čo príde, bude len ich život a ak budú na nás nadávať, nás to už bolieť nebude. Nepatrí sa mentorovať, ale predsa…

 

Pred dvoma rokmi som robil rozhovor s vtedajším riaditeľom zvolenskej ŽOS-ky Miroslavom Dzurindom. Viem, že spomenutím tohto mena si zase u mnohých nešplhnem, ale keďže nepíšem tieto riadky preto, aby som si u niekoho šplhal, dodám, že to bol rozhovor celkom zaujímavý, neformálny, bezprostredný, s dobrým spoločníkom.

 

Okrem iného mi vtedy povedal, že jedným z najväčších problémom tejto (a zrejme nielen tejto) fabriky je to, že im chýbajú mladí ľudia, klasickí učni. Naoko máme vzdelaných mladých ľudí, ale mnohým z nich chýba to základné: pracovný návyk. Výroba nepotrebuje ľudí, ktorí síce vedia, že sa nepíše štiri, ale štyri, možno vedia odrecitovať Hviezdoslava, ale nevedia odmontovať dekel, nevedia zapnúť šporák, nevedia vyžehliť košeľu, a pri ich práci musí majster – majsterka dávať bohovský pozor, aby si skrutkovačom nevypichli oko alebo s polievkou neuvarili aj vlastný pirsing.

 

Na druhej strane sú chlapci a dievčatá, ktorí síce namiesto štyri napíšu štiri, ale majú v malíčku, v krvi, možno zdedenú po otcovi či mame určitú remeselnícku zručnosť, no kvôli zlej slovenčine sa nedostanú k robote, ktorú ovládajú a v ktorej sú majstri. Takýto mladý človek si možno povie, že kašle na systém a robí znechutene to, čo mu prikážu a z čoho môže vyžiť, alebo sa napokon predsa len dostane k tomu, v čom je „doma“, ale obyčajne za nižšiu mzdu ako ten, kto má síce – napriek tomu, že je pravák – obe ruky ľavé, ale na vysvedčení mu svietia samé jednotky. Môže sa ten zručnejší, ale slovenskú gramatiku menej chápavý mladík cítiť slobodným?

 

Do fabrík, do typických robotníckych profesií neraz prídu mladí, vzdelaní ľudia, ale nemajú ani najmenšiu potuchu, čo je to obyčajná robota, a sú i takí, ktorí považujú za hanbu obliecť si montérky… Pravda, niektorí sa chytia, snažia sa naučiť fortieľu svojich starších kolegov, ktorí tak musia nahrádzať to, čo neurobila škola.

 

Sú tu tri skupiny mladých ľudí, absolventov: 1. takí, ktorí vedia a chcú, 2. takí, ktorí nevedia, ale snaha im nechýba, 3. takí, ktorí nevedia a nechcú.

 

Tí, ktorí vedia a chcú, sa obyčajne uchytia. No môžu sa cítiť slobodnými, keď nedostanú za svoju poctivú robotu zaplatené viac ako ich kolegovia z druhých dvoch kategórií? Stáva sa, že práve opak je pravdou. Aké má možnosti takýto mladý človek, ak nechce žiť v neslobode? Buď sa rozhodne pracovať na vlastnú päsť, riskujúc, že sa zadlží až do dôchodku, alebo si zbalí svoj batôžtek a ide tam, kde má viac šancí, kde si jeho prácu viac vážia. Opakujem: Zo slobodného (?) Slovenska odchádza do inej, slobodnej krajiny.

 

Tí, ktorí nevedia, ale nechýba im snaha, sa naučia nielen fortieľ, ale aj to, o čom je život, a časom sa obyčajne dostanú na takú úroveň, že sa stanú platnými členmi spoločnosti a môžu žiť na primeranej úrovni. Čo však s tými, ktorí nevedia a nechcú a v dnešnej dobe ani chcieť a vedieť nepotrebujú? S iróniou dodám, že sa z nich stanú skvelí politici.

 

Nielen na Slovensku sa mladých oplatí byť nezamestnaným

 

Aby som neprdkal len do vlastného hniezda, problém nezamestnanosti mladých ľudí nie je špecificky slovenský. Bude tomu tak vždy a všade tam, kde akýkoľvek milodar v podobe takej alebo onakej podpory bude výhodnejší ako odmena za riadne odvedenú prácu.

 

V Nemecku, kde majú trh práce predsa len lepšie prepracovaný ako u nás, takisto vychádza tento problém na povrch. Fotky, ktoré hovoria jasnou rečou o obnove vojnou zničenej krajiny, keď Nemci, aspoň tí západní, sa dokázali zomknúť a rozumne využiť pomoc, ktorá sa im dostala (i lacnú pracovnú silu z Balkánu či z Turecka), tie už dnešní mladí nevnímajú s pocitom úcty a obdivu, nie sú už pre nich príťažlivým vzorom. Asi pred piatimi rokmi niekto v Berlíne prišiel s „perfektným nápadom“: znížiť vysoké percento nezamestnanosti najmä vo východnej časti Nemecka tým, že sa mladí zamestnajú aspoň na sezónne práce, na ktoré sa hrnú tisícky ľudí najmä z postsocialistických krajín. Niekde v okolí Berlína sú rozsiahle plantáže špargle, ktorej zber je bez ľudských rúk nemysliteľný. Farmárom ponúkli nejaké úľavy a výhody pod podmienkou, že na zber zoberú domácich nezamestnaných. Niektorí naleteli, odriekli zahraničných „gastarbeitrov“, postavili kontajnerové ubytovne, no ukázalo sa, že nezamestnaní, najmä z radov mladých ľudí, sa o túto možnosť pracovať nebili. A ešte väčším šokom pre farmárov bolo, keď aj tí, ktorí nastúpili do práce, spoznajúc na vlastných krížoch, aká je to drina, po týždni hľadali záchranu u lekára, stali sa práceneschopnými, alebo jednoducho zdrhli. Pritom špargľa je taká „burina“, že v čase zberu sa jej musíte venovať denne, v opačnom prípade nájdete na poli naozaj len burinu.

 

Asi pred rokom som sa niekde dočítal, že v Nemecku dnes vôbec nie je problém s týmito nekvalifikovanými a slabo platenými prácami. Na ne ľahko získajú ochotných ľudí z Poľska, Rumunska, bývalej Juhoslávie… i zo Slovenska. Problém je údajne získať kvalitných, vzdelaných ľudí na profesie, ktoré sú naozaj nadštandardne ohodnotené. Tu je veľká šanca pre vzdelaných ľudí aj zo Slovenska a vôbec im nemám za zlé, keď skúsia šťastie inde. Áno, aj to je symbol slobody. Ale ako sa to prejaví na vývine Slovenska? Stane sa len guberniou, treťotriednou krajinou? Ak má ľudská spoločnosť v ktorejkoľvek krajine fungovať, musí mať okrem slobody aj spektrum ľudí a profesií, inak jej hrozí, že sa stane závislou na niekom inom: mocnejšom, vyspelejšom alebo špekulatívnejšom.

 

Na cigarety a disko podpora stačí

 

Sám vo svojom okolí poznám dosť mladých ľudí, ktorí skončili takú a onakú školu, no sú bez práce. Podľa prieskumov, ktoré – neviem prečo – nie sú médiami dostatočne šírené – práve skupina mladých ľudí tvorí vysoké percento nezamestnaných, čo je oveľa varovnejší signál, ako je nezamestnanosť Rómov alebo ľudí bez vzdelania. Najsmutnejšie a hodné pozornosti na tom je, že mnohí z tých podľa papierov vysoko vzdelaní, no nezamestnaní mladí ľudia o prácu ani nemajú záujem. Vyhovuje im, že sa o nich úzkostliví rodičia postarajú, že majú doma základný štandard a tá „smiešna“ podpora, ktorú im štát bez preloženia slamky veľkoryso rozdá, ba ich ešte aj poľutuje, im bohato vystačí na cigarety a na disko.

 

Nedávno som pracoval v malej partii. Nič extra, obyčajná fyzická robota. Bol s nami aj jeden absolvent. Hrdo vravel, že má maturitu, hoci nebolo treba veľa času, aby každý pochopil, že sa tak stalo nejakým omylom. Rovnako už krátko po zoznámení bolo jasné, že patrí k tým deckám, ktorým sa zvykne hovoriť „mamičkin maznáčik“. Fyzická robota? Fuj. Pri jeho 25 rokoch, 180 cm a sto kilogramoch živej váhy by ho to mohlo vari aj zabiť. Však on chce ďalej študovať. Čo? To je jedno. Ktovie? Možno z neho bude politik. Arogancia mu nechýba. Naplno sa prejavila v posledný deň, keď vlastnému otcovi vynadal do chrapúňov a do k…. s tým, že on takúto špinavú robotu robiť nebude, a basta! A čo otec? Namiesto toho, aby mu struhol takú, že mu dá stena druhú, tak sa tváril, ako keby nič nepočul. Hlavne, že sa mi potom pri pive posťažoval, aké má trápenie so synom.

 

Socialistický systém školstva, najmä cez učňovské školy, dával dostatočný priestor aj na výchovu kvalitných robotníkov, z čoho doteraz žijú mnohé podniky a podnikatelia, ktorí potrebujú ľudí s remeselníckym fortieľom. Na druhej strane urobil aj jednu chybu, ktorej sa chytil postkomunistický režim a začal na nej „stavať“. Komunisti naoko vyzdvihovali robotnícku profesiu a robotnícky pôvod, ale v praxi to vyzeralo trošku inak. Mnohí rodičia viedli svoje deti k takému životu, v ktorom by „nedreli tak, ako sme dreli my“, čo napokon prerástlo do výchovy pre „život v bavlnke“. Po roku 1989 sa akože začal klásť dôraz na čo najvyššiu vzdelanosť, ale pri všetkej úcte k pedagógom, výsledok ich práce nezodpovedá vynaloženému úsiliu a prostriedkom. Možno máme dosť politológov a podobných -lógov, ale nevychovávame si obyčajných pracantov. Vlastne, možno si poviete, načo? Však ani pre tých, ktorí majú remeslo v malíčku a robiť chcú, roboty niet. Že by začarovaný kruh? Gordický uzol? Vari ani nie, len treba zatiahnuť za ten správny koniec špagátika.

 

Takmer denne prechádzam okolo jedného stredoškolského internátu. Ulica plná áut, z ich reproduktorov sa prekrikujú hity, cigareta je samozrejmosťou, už menšou samozrejmosťou je odpratať si za sebou špaky. Majiteľ jedného blízkeho „pubu“ mi povedal úplne bez najmenších rozpakov, že preňho sú prázdniny katastrofou, že sa už nevie dočkať, kedy sa vrátia stredoškoláci, ktorí roztočia tržbu.

 

Určite sa tí mladí môžu cítiť slobodnými. Ale čo ich rodičia a starí rodičia? Preklínajú zlý režim, ktorý dopustí, aby bola škola taká drahá! Pritom si neuvedomujú, alebo si nechcú priznať, že sa slobodne rozhodli podporovať svoje deti, študentov, aby si tí v pohode mohli užívať svoju predstavu slobody.

 

Rovnako ako v prípade rómskej otázky, ani túto, mládežnícku, nemôžem a ani nechcem zovšeobecňovať. Rovnako ako medzi Rómami, aj medzi mladými poznám kopu ľudí, ktorí sú naozaj šikovní, ktorí majú perspektívu a sú perspektívni aj z celospoločenského pohľadu. Pravda, pokiaľ ich slobodne nepreštia tí, ktorí majú ostré lakte a ešte ostrejší jazyk.

 

Demokratická spoločnosť, ak chce, aby sa jej členovia mohli cítiť slobodnými, by mala nájsť riešenie aj týchto pálčivých problémov. „Riešenia“ vedené populizmom a tučnou províziou za také a onaké projekty nestačia.

 

Cestovanie

 

Dve veci, ktoré sa často zvyknú spájať s pojmami demokracia a sloboda: možnosť cestovať a možnosť rozhodovať každý sám za seba.

 

Cestovanie. Aj podľa toho, čo som doteraz napísal, je jasné, že otvorenie sa svetu (a fakt, že nás svet prijal), považujem za najväčšie ponovembrové víťazstvo a za najvýraznejší prejav slobody. Vari niet na Slovensku človeka, ktorý by za to nehlasoval nielen všetkými desiatimi, ale vari by pridal aj prsty na nohách.

 

Skeptickejší hovoria, že by radi cestovali, že by radi využili slobodu otvorených hraníc, ale nemajú na to peniažky. Napriek tomu, že som sám na tom tak, že si nemôžem dovoliť také výlety ako za socializmu, nemôžem s tým tvrdením úplne súhlasiť. Samozrejme, že netúžim ísť loviť slony do Afriky ani tigre do Indie, ani chytať anakondy do amazonskej džungle, ale sebakriticky musím priznať, že keby som sa sústredil naozaj na určitý cieľ a odbúral niektoré výdavky, určite by som si mohol dovoliť aspoň toľko ako za socializmu a zrejme aj viac.

 

Cestovať sa dá noblesne, s obrovskými výdavkami, ale aj skromne, pritom zážitky, poznatky a skúsenosti  – lebo o tie by pri cestovaní malo ísť v prvom rade, sú neporovnateľné. Jeden môj nepálsky priateľ s priam slovenským menom Pushkar Shah obišiel celú zemeguľu za 11 rokov na bicykli. Pritom z domu odišiel s hotovosťou v hodnote jedného eura, ktoré mu dala na cestu matka! Určite mi je tento chalan milší ako lovec anakond. V súčasnosti je na ceste okolo sveta na bicykli aj Bratislavčan Karol Voltemar.

 

Potrebujem pre slobodný život štát? Potrebujem, ale štát slobodný!

 

Väčšina z nás do štátnej kasy odvádza nejakú čiastku. Inak by ten náš štát nemal z čoho žiť. A že si žije kráľovsky, o tom azda málokto pochybuje. Ale ak chceme hovoriť o slobode a demokracii a ak chceme v demokracii a slobode žiť, musíme mať právo hovoriť aj do toho, na čo ten štát (ale i kraj, mesto, obec) tie naše spoločné peniaze použije. Voľby tento problém nevyriešia, len mu dajú legálne, demokratické rúško. Aj preto mnohí ľudia kašľú na voľby, lebo vidia, že sa niekto zaujíma o nich len a len v tomto čase a potom na nich zvysoka… Beda tomu nevyvolenému, kto by sa opovážil zasiahnuť do bohorovnosti a múdrosti tých desaťpercentných vyvolených! Naši novodobí papaláši sú chúlostiví práve na to, keď sa im do ich „biznisu“ snaží kafrať niekto „cudzí“. Však oni do toho, aby boli zvolení, toľko investovali (drahá reklama, billboardy a iné kraviny), tak chcú to všetko prinajmenšom naspäť, a ešte lepšie, ak aj s nejakým úrokom, ziskom. Na takomto myslení je najsmutnejšie to, že sú takí, ktorí svoju vlastnú reklamu nefinancujú z vlastných prostriedkov, ale ak z toho niečo plynie, malo by predovšetkým do ich kešienky.

 

Čo chcem od štátu v mene slobody? Napríklad – ako som už spomenul – pocit bezpečnosti. Tej sa mi na Slovensku nedostáva v takej miere, aby som mohol tvrdiť, že som slobodný. Alebo nech sa o mňa slušne postará, keď príde čas, aby som sa odobral medzi sivovlasých dedkov a babky. Žiaľ, mám zlý pocit, že tomu tak nie je, že to platí len pre tých, ktorí sú zachytení v sociálnej sieti ako poberatelia dôchodku a takej a onakej podpory a príspevku už od narodenia. Príspevok do štátnej kasy 0,00 €, príjem zo štátnej kasy mnohociferné číslo eur. Chápem, že nejaká solidarita musí byť, o tom je, alebo by mal byť celý ten systém zdravotného a sociálneho poistenia, ale bez takého a onakého zneužívania. V tomto smere nech sa štát o mňa stará a ja mu za to budem ochotne a bez frflania platiť. Inak sa v tom štáte nemôžem cítiť slobodným. Že je to každého osobná vec? Som presvedčený, že vysoké percento ľudí chce od štátu najmä takúto službu, ale transparentnú, kontrolovateľnú.

 

Tým, že sa príde nejaký župan so mnou odfotiť do domova dôchodcov, si moje sympatie nezíska. Za to, že má tých starčekov a starenky „pod palcom“, mu dajú svoj hlas, neuvedomujúc si, že všetko to, čo dostávajú, nedostávajú vďaka nemu, ale vďaka tomu, že celý život pracovali. Pritom by mohli dostať ešte viac, keby nebol celý systém zdeformovaný. Pritom sú tisícky dôchodcov, ktorí si pobyt v domove nemôžu dovoliť, lebo im na to penzia nestačí a nezamestnané deti im nemajú z čoho prispieť.

 

Opäť ukážka defraudácie už raz spomenutého porekadla o troch grošoch.

 

Slovenské Lurdy

 

Na okraj spomenutého si dovolím jeden živý príklad.

 

Takmer denne stretávam jednu paniu, vekom okolo 50. Je invalidná dôchodkyňa. Z počutia viem, že sa k tomu „dopracovala“ tak, že si s určitým promile alkoholu v krvi priviedla do svojho bytu spoločnosť a keď videla, že sa zábava uberá smerom, s akým nepočítala, vyskočila z okna. Stáva sa. Nemôžem, nechcem a ani nemám právo posudzovať jej invaliditu, ale občas ju vidím, že si po ulici rezko kráča s paličkou pod pazuchou. Ba zažil som príhodu, keď prišla táto pani na pivo do jednej reštaurácie, kde hrala hudba. Zahodila barličku a hurá do tanca! Keď to videli nemeckí turisti, ktorí náhodou sedeli pri našom stole, nevedeli sa vynačudovať a určite doma šíria chýr, že na Slovensku objavili nové Lurdy.

 

Keď som sa dal s tou paňou do reči, vysvitlo, že ona je so svojím životom spokojná, cíti sa slobodná, pravda, uvítala by, keby ten dôchodok bol vyšší, takto musí každý deň chodiť na obed do miestnej charity. Nuž, kvôli tomu musí prejsť cez celé mesto asi tri kilometre, ale našťastie zhruba na polceste je vinotéka, ktorá je jej pravidelnou zastávkou pred i po obede. „Privyrábam si k dôchodku, starám sa o dvoch chlapov,“ priznala sa mi. Tí dvaja chlapi, o ktorých sa akože stará, sú jej spoločníci z vinotéky, ktorých oberie aj o posledný cent, nečudo, že ich potom, po zotmení, ale neraz i za bieleho dňa, vidím „obstaraných“ prespávať v blízkom parku. Starostlivosť na slobodný slovenský spôsob?

 

Vyvetrať a prekopať a… nepohnojiť

 

Sloboda, demokracia…

 

Nuž, na prvý a možno aj na druhý pohľad ich naozaj máme, ale prosperovať z nich môže len malé percento vyvolených a ako – tak tešiť sa z nich môže našťastie ešte pomerne veľké percento tých, ktorí majú všetko „v paži“ a snažia sa prežiť. Ale je toto naozajstná, celospoločenská sloboda a demokracia? Sú takí, ktorí tvrdia, že niečo také jednoducho existovať nemôže, že by to viedlo k anarchii. Alebo k diktatúre. Bez extrémistického pohľadu na vec napíšem, že schopný diktátor môže byť pre ľud lepším ako neschopný demokrat schopný všetkého.

 

Disciplína musí byť aj v čase slobody a demokracie. O tom azda nikto nepochybuje. Pravda, pre tú disciplínu musia byť vytvorené aj zákonné podmienky. Ale čo zaručene nesvedčí demokracii, je arogancia tých, ktorí sú mocnými vďaka 10 – 20 percentám a tých zvyšných 80 – 90 percent ľudí sú pre nich bezvýznamní hlupáčikovia, ich názory, predstavy nestoja za reč, a ak sa náhodou ozvú, treba ich umlčať. Možno nie bagančou, ale spôsob sa vždy nájde. Ale pozor: Bagančou národu ústia nezavrieš, tvrdia Kazachovia.

 

Vysoké, príliš vysoké percento u nás kašle na také a onaké voľby. Výsledok pocitu bezmocnosti, ale – žiaľ – i strachu. Dnešní mocní bez rozdielu farby trička si z toho ťažkú hlavu nerobia, nechcú vidieť, že to je tá ich najmarkantnejšia vizitka. Práve naopak, absolútne im to vyhovuje.

 

Demokracia a z nej plynúca sloboda – podľa mňa – môže byť naozajstná a užitočná iba vtedy, ak ju vybudujeme na spôsob chodníkov na baťovských sídliskách. Tie vydláždili, alebo vyasfaltovali až vtedy, keď ich vyšliapali ľudia.

 

Nie som prorok ani zázračný lekár – alchymista, ktorý by dokázal nájsť ten správny liek. Ale myslím si, že na Slovensku platí to staré známe, že ryba smrdí od hlavy… Takže treba poriadne vyvetrať. Ak chceme, aby naša slovenská záhrada niekedy zarodila pre všetkých jej hospodárov, pre celú rodinu, a nie iba pre vyvolených, musíme ju občas aj prekopať. A pozor! Nič pritom nepohnojiť…

Najznámejšia obeť paparazzov

31.08.2017

Pred 20 rokmi, v posledný augustový deň roku 1997, sa z Paríža do celého sveta rozniesla správa o tragickom skone princeznej Diany. Veľa očí sa zarosilo slzami a jednoznačne možno povedať, viac »

Faraday a jeho klietka

25.08.2017

Aj tí z vás, ktorých podobne ako mňa nenadchla fyzika a chémia, poznajú pojem Faradayova klietka. Meno nesie po svojom objaviteľovi, anglickom fyzikovi a chemikovi Michaelovi Faradayovi, ktorý viac »

22. júl vlani, predvlani a pred šiestimi rokmi

21.07.2017

V posledných rokoch sa 22. júl zapísal do histórie tragédiami, ktoré otriasli verejnosťou nielen v krajinách, v ktorých sa udiali, teda v Nórsku, Čechách a Nemecku. 32-ročný Nór Anders Behring viac »

Libra, Veľká Británia

Británia čelí najdlhšiemu pádu životnej úrovne za viac ako 60 rokov

24.11.2017 10:00

Británia smeruje k najdlhšiemu prepadu životnej úrovne od začiatku meraní v 50. rokoch minulého storočia.

zeman

Zemana v boji o Hrad vyzve osem kandidátov

24.11.2017 09:52

České ministerstvo vnútra v piatok potvrdilo, že prezidentských volieb sa zúčastní deväť kandidátov.

Martin Schulz a Frank-Walter Steinmeier

Nemecko: Je v hre veľká koalícia?

24.11.2017 09:40

Situácia sa má vyriešiť do niekoľkých dní. Tak sa podľa denníka Handelsblatt vyjadril k nemeckému politickému hlavolamu šéf SPD Martin Schulz.

Richter, Fico

Vo vláde má skončiť Richter, nahradiť ho má Raši

24.11.2017 09:06

V straníckej funkcii podpredsedu strany skončí minister kultúry Marek Maďarič.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 101
Celková čítanosť: 231804x
Priemerná čítanosť článkov: 2295x

Autor blogu

Kategórie