Založ si blog

Rasista? Homosexuál? Stalinov otec? Pre mňa cestovateľ, objaviteľ.

Dnes je bežné, že ak potrebujeme nejakú informáciu, siahneme po internete a „vygooglujeme“ si stránky, ktoré by nám mali poskytnúť relatívne isté a zaručené podklady. Medzi prvými sa obyčajne ponúkne Wikipedia, no žiaľ, aj táto dobre mienená stránka sa často ukáže ako nehodnoverná, nečudo, veď ju tvoria len ľudia, neraz i takí, ktorí nad fakty povyšujú vlastné pocity, vlastné myšlienky, šíriac aj nepodstatné, ba vyložene bulvárne informácie.

 

Hoci dnešná moja snaha nie je vedená vidinou senzačného zbohatnutia vďaka reklame, ktorá zvyčajne ide ruka v ruke s bulvárnym článkom, dovolil som si dať spomienke na jedného významného ruského cestovateľa bulvárny titulok. Na úvod teda radšej rovno upozorním, že dnes nebudem vôbec písať o politike, a ak trochu aj, tak nie o dnešnej a nie o našej. A možno si opäť v praxi overím, že stačí bombastický titulok a návštevnosť vyletí do neskutočných výšok.

 

Vojak, cestovateľ, objaviteľ

 

Pred 125 rokmi, 1. novembra 1888, zomrel Nikolaj Michajlovič Prževalskij, cársky generál, cestovateľ, objaviteľ. Skolil ho týfus vo veku 49 rokov na začiatku jeho ďalšej výpravy do tajomných končín centrálnej Ázie.

 

Keďže ma osudy takýchto ľudí zaujímajú, „googloval“ som po informáciách a „dogoogloval“ som sa nielen k faktickým, ale aj k pikantným správam.

 

O nich však nakoniec. Aby som urobil zadosť môjmu záujmu, dovolím si najprv pár faktických údajov o živote a expedíciách Nikolaja Michajloviča Prževalského.

 de.wikipedia.org

Narodil sa 12. apríla 1839 v Smolenskej gubernii a keďže mal poľských rodičov, zvykne sa jeho priezvisko písať aj Przewalski. Absolvoval Vojenskú akadémiu v Petrohrade a bol učiteľom zemepisu vo Varšave. V roku 1867 mu dala Ruská geografická spoločnosť šancu a on ju využil. Dva roky skúmal neznáme alebo málo známe končiny v rusko-čínskom pohraničí v povodí Amuru a Ussuri. Ako bolo vtedy zvykom, za vedeckým bádaním sa skrývali aj záujmy vojenské, či prinajmenšom strategické. Prževalskij však bol vojak, ktorý to dotiahol až ku generálskym epoletám, takže uňho spojenie týchto dvoch záujmov je absolútne na mieste.

 

V tom čase bolo na zemeguli ešte dosť „bielych miest“. Biele, teda neznáme, boli však hlavne z pohľadu Európanov a ich koloniálnych chúťok. Medzi také patrili centrálne časti Ázie, do ktorých nebolo ľahké preniknúť. Nebola to len príroda (vysoké hory, rozľahlé stepi, vyprahnuté púšte, extrémne klimatické podmienky), ktoré bádateľom a špiónom bránili v prenikaní. Prževalskij si zamiloval dobrodružstvo i nehostinné kraje a ako hlavný cieľ si stanovil dostať sa do svätého tibetského mesta Lhasy, sídla dalajlámu.

 

S podporou Ruskej geografickej spoločnosti (a predpokladám, že aj armády) podnikol v rokoch 1870 – 73 svoju prvú samostatnú expedíciu. Prešiel počas nej okolo 12 000 km cez mongolské stepi a púšte až do Pekingu a naspäť severným Tibetom hľadajúc pramene rieky Jang-c´-ťiang. Priniesol z nej tisícky prírodnín: veľký herbár a preparáty najrôznejších zvierat. Ďalšiu expedíciu zameral na spoznanie Tarimskej panvy, tajomného jazera Lobnor a okolitých veľhôr. Hlavným bodom tretej výpravy bolo preniknutie do Lhasy. Nepodarilo sa. Tibetské úrady ho zastavili 260 km od brán mesta a prinútili ho k návratu. V rokoch 1883 – 85 viedol 22-člennú expedíciu, ktorej cieľom bol opäť Tibet. Prešli na nej 7 800 km a z hľadiska zhromaždených materiálov je vnímaná ako jeho najúspešnejšia. O tri roky neskôr dal dohromady ďalší vojensko-výskumný tím, no na začiatku výpravy, v mestečku Karakol neďaleko brehov jazera Issyk-kul, zomrel na týfus.

 

Generálov kôň

 

Prževalského expedície odhalili celému svetu a vede mnohé tajomstvá. Jeho meno je navždy zvečnené v pomenovaní divého mongolského koňa, ktorý patril k stredobodom jeho bádateľského záujmu, ale ktorého nikdy nevidel. „Nikdy sa mi nepodarilo ani len zazrieť divé kone,“ priznáva Prževalskij. „Videl som iba ďaleko na obzore od nich zvírené mračná prachu.“ Raz mu však šťastie predsa len prialo. V Zajsane mu priniesol veliteľ tamojšej ruskej vojenskej pohraničnej stanice mŕtvolu koňa, ktorého zastrelil miestny, kirgizský lovec. Prževalskij poslal lebku a kožu do petrohradskej Akadémie vied, no tam mali asi iné starosti, na dodaný materiál pripevnili štítok s nápisom tarpan (tak sa nazýval divý východoeurópsky kôň, ktorému práve v tom čase zvonil umieračik) a uložili do depozitu. Až po dvoch rokoch si ho všimol zoológ Poliakov, ktorý opísal nový druh koňa a dal mu vedecké meno Equus przewalskii.

 

Objavovanie a záchrana týchto divých koní je celkom zaujímavou „detektívkou“ so šťastným koncom. Vďaka zvieratám, ktoré sa dostali krátko po rozpoznaní druhu do zoologických záhrad, sa podarilo v poslednej chvíli odvrátiť katastrofu a kone Prževalského rozmnožiť do tej miery, že už o nich nemusíme písať a hovoriť ako o kriticky ohrozenom živočíšnom druhu, ba z umelého chovu ich mohli vrátiť do ich pôvodnej vlasti: do džungárskych stepí v mongolsko-čínskom pohraničí. Stojí za zmienku, že na tomto ochranárskom úspechu má veľkú zásluhu pražská zoologická záhrada. V súčasnosti žije v prírode a v zajatí celkom okolo 1 500 koní Prževalského.

 

 

 

Horšie dopadol spomínaný tarpan, ktorý neodolal nezmyselnému predátorstvu druhu Homo sapiens. V Poľsku, napríklad v známom Národnom parku Bialoviežský prales, sa snažia spätným šľachtením domácich „konikov“ vytvoriť také exempláre, ktoré by sa vyhynutému tarpanovi čo najviac podobali.

 

Ale o tom potom – teda možno niekedy inokedy. Len tak, pre spestrenie života, pre poznanie, a možno aj preto, aby táto stránka nebola iba o politike a podobných vulgárnostiach.

 

Teraz sa vrátim k informáciám avizovaným v titulku.

 

Rasista?

 

Na http://en.wikipedia.org/wiki/Nikolay_Przhevalsky som sa dočítal, že Prževalskij bol imperialista a rasista.

 

V čase, keď Prževalskij podnikal svoje expedície, sa rasizmus nepovažoval za taký hriech, ako je tomu dnes. Bol cárskym dôstojníkom, ktorý dobre poznal noblesu šľachtických salónov a z tohto pohľadu sa mohol pokladať za príslušníka „civilizovanejšieho“ národa, ako boli tie, ktoré na svojich cestách stretával a spoznával. Skôr ako pohŕdanie možno v jeho jednaní vidieť snahu o pozdvihnutie životnej úrovne týchto ľudí, ktorí žili v tvrdých prírodných podmienkach. Nemožno tu, samozrejme, nevidieť aj záujem vytlačiť z tejto oblasti čínsky vplyv a zamedziť prenikaniu Angličanov spoza Himalájí, a docieliť to hoci i vojensky, i keď pod rúškom „scivilizovania“. Prževalskij bol proste verným vojakom svojho báťušku cára, imperátora, takže dobre, beriem – imperialista. V tom môžem s Wikipediou súhlasiť.

 

Po Prževalskom skúmali centrálnu Áziu ďalší cestovatelia, aj jeho odchovanci, ako napríklad Pjotr Kuzmič Kozlov. Kozlovovým veľkým rivalom bol švédsky bádateľ Sven Hedin. Ten sa dožil 87 rokov (zomrel 27. novembra 1952) a otvorene sa hlásil k ideám fašizmu, čím síce stratil sympatie mnohých, ale na druhej strane nikto nemôže zmazať jeho zásluhy na objavovaní najvnútornejších regiónov Ázie, v ktorých počas svojich expedícií na konci 19. a zač. 20. stor. prežil mnoho rokov.

 

Homosexuál?

 

Wikipedia (anglická verzia) píše: „Niektorí bádatelia tvrdia, že Prževalskij bol homosexuál, ktorý opovrhoval ženami, a že jeho mladí pomocníci, sprevádzajúci ho na každej výprave, mohli byť jeho milencami.“

 

Nuž, vylúčiť jeho homosexualitu nemožno, ale v každom prípade je to každého, a teda aj jeho, osobná vec, osobný problém. Nebol by prvým a ani posledným z veľkých mužov v dlhej histórii ľudstva. A keďže je už jeden a štvrť storočie po smrti, takéto tvrdenie nemôže potvrdiť, ani vyvrátiť. (O to ľahšie to majú tí, ktorí takúto informáciu šíria).

 

To, že na svoje výpravy bral mládencov (nenašiel som spôsob, ako si overiť, či išlo naozaj aj o tínedžerov; Kozlov, ktorý sa zúčastnil jeho poslednej expedície, mal vtedy 20 rokov), môže súvisieť s faktom, že potreboval mladých, silných, odvážnych a poslušných mužov, ktorým tvrdý cestovateľský chlebík nebude horknúť nostalgickými spomienkami na svojich blízkych. Jeho expedičný tím bol v podstate vojenskou jednotkou a účasť na Prževalského výpravách bola zaujímavou šancou pre každého vojaka a dôstojníka vybudovať si ďalšiu kariéru.

 

V minulosti, aj v 19. stor., podľa môjho skromného pohľadu, mládenci akoby rýchlejšie dospievali, ako je tomu dnes. Stačí, keď zostaneme doma a podívame sa na Štúrovu družinu bratislavských študentov.

 

To isté, ako o Prževalskom, by sme mohli napísať hoci o účastníkoch niekoľkomesačných objaviteľských plavieb alebo o posádkach na súčasných vesmírnych staniciach. Pochybujem, že sa pred odchodom na objaviteľské misie podrobili kastrácii. Mimochodom, slávny moreplavec James Cook, ale aj iní kapitáni lodí v jeho časoch (18. stor.), to riešil tak, že po dlhej plavbe zakotvil expedičnú loď v nejakom príjemnom prístave, aby námorníkom doprial trochu „relaxu“. V tomto smere sa preslávil najmä pacifický ostrov Tahiti. Pravda, jedno je „relaxovať“ so zvodnou Tahiťankou a iné s aratkou niekde v mongolskej jurte…

 

V Prževalského živote, ako uvádza aj Wikipedia, sa spomínajú dve ženy. S jednou sa plánoval oženiť po návrate z jednej z expedícií, no keď prišiel domov, mohol sa len pokloniť jej pamiatke pri hrobe. Zomrela údajne na následky úpalu. V súvislosti s druhou neznámou ženou, ktorej fotka bola v Prževalského pozostalosti, napísal: „Nikdy nezradím ideu, ktorej som oddal celý môj život. Hneď ako napíšem všetko potrebné, vrátim sa do púšte, kde budem šťastnejší ako v pozlátených salónoch, do ktorých by ma priviedlo manželstvo.“

 

Sú ľudia, pre ktorých je príroda – hoci aj v podobe púšte – tým najväčším chrámom, a Prževalskij k nim patril.

 

Stalinov otec?

 

Nuž, to je skôr na úsmev ako na zamyslenie alebo komentovanie, ale aj takúto informáciu prináša Wikipedia, hoci len v podobe mýtu, ktorý pochádza z roku 1939 z čias osláv 100. výročia Prževalského narodenia. Niekto si pritom všimol podobné črty v tvárach cestovateľa a Stalina.

 

Dvojníkov by sme našli veľa a napokon sa vraví, že každý z nás máme niekde vo svojom blízkom či vzdialenom okolí človeka, ktorý sa nám nápadne podobá. Slávne osobnosti nie sú výnimkou a niektoré to využívajú najmä na zvýšenie svojej popularity. Prževalskij toho precestoval naozaj veľa, ale v Gruzínsku, v rodisku Josifa Vissarionoviča Stalina, zaručene nikdy nebol. Ale fáma je na svete a kto sa bude vzrušovať nad tým, či je na nej aspoň zrniečko pravdy? Takúto otázku si, žiaľ, mnohí nedokážeme položiť a odpovedať si na ňu ani pri citlivejších a vážnejších príkladoch, ako je ten, ktorý som v tejto chvíli spomenul.

 

en.wikipedia.orgStalin www.telegraph.co.uk

 

Tohto mýtu sa dotkol aj redaktor Pravdy Ivan Drábek v roku 2009 v rozhovore s Aleksandrom Burdonským, Stalinovým vnukom http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/231830-za-stalinom-som-neplakal-hovori-jeho-vnuk/ :

 

– Jeden z mýtov hovorí, že Stalin bol synom cestovateľa Nikolaja  Prževalského…
– No, Boh s vami! Prževalskij bol homosexuál a nikdy na Kaukaze nebol.

 

V tomto prípade to osobne nevnímam ako nejaký bulvárny výkrik, ale ako spestrenie, oživenie, odľahčenie celkom zaujímavého a podnetného rozhovoru, hoci predsa len také rázne tvrdenie, za ktorým nemožno necítiť odsúdenie, sa mi nezdá celkom fér. Najmä keď sa z uvedeného článku dozvieme, že aj sám režisér Burdonskij bol bezdetný a žil v manželstve „na diaľku“.

 

Keď sa tak nakoniec nad vlastným činom – teda nad týmto blogom – zamyslím, celkom dobre mi padlo trochu si zalaškovať s bulvárom a prísť na iné myšlienky, než sú tie, ktoré súvisia s každodennou realitou. Zrejme aj o tom je – alebo by mal byť – bulvár.

 

Zdroj fotografií: Wikipedia, ZOO San Diego.

Najznámejšia obeť paparazzov

31.08.2017

Pred 20 rokmi, v posledný augustový deň roku 1997, sa z Paríža do celého sveta rozniesla správa o tragickom skone princeznej Diany. Veľa očí sa zarosilo slzami a jednoznačne možno povedať, viac »

Faraday a jeho klietka

25.08.2017

Aj tí z vás, ktorých podobne ako mňa nenadchla fyzika a chémia, poznajú pojem Faradayova klietka. Meno nesie po svojom objaviteľovi, anglickom fyzikovi a chemikovi Michaelovi Faradayovi, ktorý viac »

22. júl vlani, predvlani a pred šiestimi rokmi

21.07.2017

V posledných rokoch sa 22. júl zapísal do histórie tragédiami, ktoré otriasli verejnosťou nielen v krajinách, v ktorých sa udiali, teda v Nórsku, Čechách a Nemecku. 32-ročný Nór Anders Behring viac »

trump, alabama, obamacare

Sedieť alebo kľačať počas hymny na americkom futbale? Neprípustné, tvrdí Trump

25.09.2017 21:57

Viac ako dvesto hráčov NFL v zápasoch tohto kola pri hymne sedelo, kľačalo alebo sa modlilo. Podľa Trumpa by malo byť státie v pozore povinné a ak to niekto nedodrží, klub by ho mal vyhodiť.

pendolino, vlak

Česi predstavili Slovákom vynovené pendolino

25.09.2017 20:00

Interiér rýchlovlaku pendolino, ktorý zabezpečuje spojenie medzi Prahou a Košicami, České dráhy výrazne obnovili.

kim, trump

Nevyhlásili sme vám vojnu, odkazuje Biely dom do Pchjongjangu

25.09.2017 19:37, aktualizované: 23:16

O tom, že USA vyhlásili Pchjongjangu vojnu, hovoril severokórejský minister zahraničných vecí. Podľa Washingtonu však ide len o dezinterpretáciu.

putin

Rusko porušuje na Kryme ľudské práva, mieni OSN

25.09.2017 18:49

Podľa misie OHCHR krajina porušuje ľudské práva vnútením ruského občianstva tamojším obyvateľom a úmyselným presúvaním stoviek väzňov a zadržaných ľudí do ruských väzníc.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 101
Celková čítanosť: 226019x
Priemerná čítanosť článkov: 2238x

Autor blogu

Kategórie